Domovská stránka Obrazom a slovom Aktuálne - stručne Fotogaléria
 
Pokročilé vyhľadávanie
 
RSS
Prihlásenie
Prihlasovacie meno: Heslo:
Obrazom aj slovom
Obrazom aj slovom > Zo zahraničných tratí > Dovolenka na ostrove KRK,alebo 140. výročie železničnej trate Rijeka – Šapjane..

Dovolenka na ostrove KRK,alebo 140. výročie železničnej trate Rijeka – Šapjane..

 
ČASŤ I. Ako sa to celé začalo,alebo objavujem železničnú stanicu Šapjane.
Absolvovať letnú dovolenku niekde pri mori patrí už k môjmu každoročnému „rituálu“. Tohtoročnú letnú dovolenku som plánoval už prakticky v zime, ešte niekedy vo februári. Opäť padla voľba na slovenskú „klasiku“, čiže Chorvátsko, veď slovenské more je predsa v Chorvátsku....Po minulé roky som absolvoval letnú dovolenku v Chorvátsku na miestach ako Pakoštane, Mali Lošinj (ostrov Lošinj), Primošten, Omiš, Makarska, Fažana, ostrov Hvar alebo Crikvenica. Vždy mám rád takú dovolenkovú destináciu, kde som blízko železnice. No nie vždy sa to takto podarí. Tento rok sa to ale znovu podarilo.

 










Vyvaľovať sa 7 dní na pláži vkuse, to nie je celkom pre mňa. Počas pobytu pri mori musím absolvovať aj nejaké výlety po okolí. Tento rok som si vybral ako cieľovú destináciu ostrov Krk a mestečko Omišalj. Tento ostrov je z hľadiska rozlohy najväčší zo celkového počtu 1244 ostrovov ležiacich v Jadrane a je čo do počtu obyvateľov žijúcich na chorvátskych ostrovoch aj najľudnatejší. Ostrov Krk sa nachádza v severozápadnej časti Chorvátska v blízkosti prístavného mesta Rijeka a Bakarského zálivu. Ostrov Krk sa rozprestiera smerom na juhovýchod až po úroveň mesta Senj ležiaceho na pevnine. Celá táto oblasť spadá z hľadiska zemepisného delenia Chorvátska pod oblasť Kvarneru. Rijeka je tretie najväčšie mesto v Chorvátsku a má najväčší námorný prístav zo všetkých chorvátskych prístavných miest. Rijeka ešte z minulých čias po rozpade Rakúska-Uhorska, keď Istrija a Kvarner patrili pod Taliansko bola známa aj ako Fiume (tal.) alebo Sankt Veit am Flaum (nem.). V medzivojnovom období (I. svetová a II. svetová vojna) dokonca mestom prechádzala štátna hranica, ktorá oddeľovala od seba Taliansko a Juhosláviu. V slovinskom jazyku sa nazýva aj ako Reka.

Skoro ráno, v sobotu 22.6.2013 sa prebúdzam v zájazdovom autobuse niekde za Záhrebom. Sme na diaľnici, ktorá nás vedie na Rijeku. Pomaly vnímam krajinu pohľadom cez okno. Nie som z tých, čo vedia kľudne spať v idúcom vozidle. Pri pohľade okolo seba zisťujem, že som asi jediný v autobuse, kto je už hore, teda okrem vodiča samozrejme.... Prirodzeného svetla je už vonku dosť, skoro svitá, takže únava ide bokom. Dospím ju poobede už na ubytovaní. Treba si vychutnať aj krajinu dookola, ktorá je určite v týchto končinách zaujímavá.




Odbočili sme z diaľnice a budeme klesať z výšky asi 800 m až na úroveň mora. Vidno železničnú stanicu Škrljevo ležiacu v údolí. Nachádza sa kúsok pred Rijekou. Okolo jednokoľajnej elektrifikovanej trate sa nachádza veľa bunkrov ešte z vojny, ktoré slúžili na jej ochranu. Zo stanice odbočuje niekoľko vlečiek do neďalekých priemyselných objektov (kontajnerový terminál). Z tejto stanice je vedená odbočná trať aj do rafinérie INA Kostrena pred Rijekou s pokračovaním do prístavu Bakar.



Chorváti usilovne rozširujú svoju sieť diaľnic. Konkrétne táto označená ako A7 povedie priamo do Rijeky. Vpredu vidno nový tunel. Asi pred rokom tu bol ešte členitý a nedostupný terén so skalami a hustými kríkmi. Je až neuveriteľné, ako dokážu stavbári skrotiť miestnu drsnú krajinu. Celkom vľavo je vidno časť Bakarského zálivu.



Už sme v Omišalji, v mojej tohtoročnej dovolenkovej destinácií. Poriadne klesanie z centra dole k moru k miestu, kde som bol ubytovaný. Každá cesta na autobus alebo na nákup či do zmenárne viedla tadiaľto, no už opačným smerom, čiže hore kopcom. Dalo sa ísť peši v tieni stromov aj cez neďaleký park Dubec, ale to trvalo dlhšie. V popredí vidno Rijeku a komín z rafinérie INA Kostrena.



Pohľad do pešej zóny medzi malé domčeky v historickom centre Omišalju.


Kruhový objazd ako širšie centrum Omišalju. Pred budovami v popredí sa nachádza autobusová zastávka pre všetky miestne aj diaľkové autobusové spoje. Vpravo je budova pekárne a za ňou je malý miestny trh. Vľavo sa vchádza do pešej zóny historického centra.


Nemožno prehliadnuť miestny kamenný kostolík zapadnutý medzi úzkymi uličkami.



Na ostrov Krk sa prechádza z pevniny po rovnomennom železobetónovom oblúkovom moste Krk, ktorý slúži v podstate ako jediná spojnica z pevniny na ostrov a opačne. Celková dĺžka mosta aj s nájazdami je 1430 m. Most sa skladá z dvoch častí, ktoré sa stretávajú na verejnosti nedostupnom skalnatom ostrove Sveti Marko. Dodnes patrí tento most k jedným z najväčších železobetónových mostov (čo do rozpätia) na svete. Cesta hneď po zídení z mosta na ostrov vedie hlbokým skalným zárezom. Ako zaujímavosť možno uviesť, že v telese mosta vedie okrem iných produktovodov aj ropovod. Most je neustále monitorovaný pracovníkmi, ktorí sledujú premávku a vývoj počasia priamo na mieste. V prípade potreby sa most uzatvára, hlavne z dôvodu fúkania silného vetra nazývaného „Bora“, ktorý fúka od severu. Keďže výška mosta nad morom je cez 60 m, bočný vplyv vetra na prechádzajúce vozidlá ako sú autobusy, kamióny je nezanedbateľný. Väčšinou sa jedná o niekoľkohodinovú uzávierku, ale z počutia viem o prípadoch (rok 2012), keď bol uzatvorený až 2 dni! Smerom z ostrova na pevninu sa most uzatvára v prípade potreby pomocou svetelnej signalizácie a spustením závor na ceste. Personál, ktorý sleduje dopravu a počasie na moste sídli v malých kamenných domčekoch, umiestnených pri ceste na ostrove Krk a na ostrove Sv. Marko. Na ostrove sa nachádza hneď za mostom medzinárodné letisko, ktoré využívajú v letnej dovolenkovej sezóne aj dovolenkári. Dĺžka ostrova Krk je asi 38 km a jeho celková priemerná šírka je asi 18 km. Na ostrove sa nachádzajú mestá ako Vrbnik, známy svojim kvalitným vínom „žlahtina“ (tu sa priamo v okolí tohto mesta ako jediného na ostrove pestuje vinič, ktorý nerastie ako odroda viniča nikde inde na svete), Baška, Punat, Krk, Omišalj alebo Malinska, či Njivice alebo Klimno, známe svojim liečivým morským blatom pomáhajúcim pri bolestiach kĺbov a kostí. Ostrov Krk ponúka aj možnosť navštíviť verejnosti prístupnú jaskyňu Biserujka. Na ostrove Krk je možné vidieť v hojnom počte hlavne mimo obývaných miest kamenné múriky postavené nasucho bez malty, tzv. „gromače“, ktoré oddeľujú medzi sebou jednotlivé pozemky. Pod rovnakým názvom Krk sa tak skrýva pomenovanie ostrova, mosta aj mesta ležiaceho na tomto ostrove. Na mestečko Omišalj natrafí dovolenkár na ako prvé prakticky po 5 minútach po zídení z mosta Krk. Historická časť mesta Omišalj s malými domčekmi a úzkymi uličkami sa nachádza asi 80 m nad morom na skalnom zalesnenom výbežku.



Pohľad od mora na park Dubec ležiaci na úpätí kopca. Na jeho vrchole je vodojem a konči sa tu historická časť Omišalju.

Na konci výbežku sa nachádza kruhový kamenný vodojem dobre viditeľný zdola od mora.



Pohľad na vodojem, ako miestnu výškovú dominantu, vľavo je vyhliadka na široké okolie z výšky asi 80 metrov nad morom.Mračná dávali najavo, že sa schyľuje k búrke. Tá aj blížila, ale našťastie ostala v kopcoch ďaleko od mora.


Na úpätí zalesneného výbežku leží park Dubec, ktorým sa dá bez väčšej námahy prekonať výškový rozdiel od mora smerom k historickému centru mestečka. Po obvode tohto kopca vedie chodník s niekoľkými serpentínami a ostrými zákrutami, ale len s miernym stúpaním. Navyše je chodník schovaný po celý deň v tieni stromov. Od kamenného kruhového vodojemu je krásna vyhliadka, odkiaľ možno vidieť v diaľke Rijeku, Opatiju, rafinériu INA ležiacu na pevnine alebo celé pohorie Istrijského poloostrova ako aj časť ostrova Cres.



Výhľad na okolitú krajinu. Najlepší je dopoludnia za bezoblačného počasia. Rovno dole pod kopcom je vidno hotel Adriatic a apartmánové domy, v ktorých som býval. Celkom vľavo je vidno časť ropného terminálu, úplne vpredu je mesto Rijeka. Vpravo je viditeľná rafinéria INA Kostrena.


Na morskom pobreží sa nachádza niekoľko viliek a ďalších menších hotelov. Niektoré vilky, ktoré v minulosti slúžili dovolenkárom sú žiaľ v súčasnosti opustené a dosť zanedbané.




Opustený starý hotel Učka. Jeden z viacerých v tomto prímorskom letovisku....


Na ostrove kúsok za mestečkom Omišalj sa nachádza ropná rafinéria, ktorá ale dnes už nie je funkčná. Táto rafinéria bola zásobovaná ropou z ropného terminálu ležiaceho na skalnom výbežku ostrova Krk.




Rafinéria Omišalj pri pohľade z centra mestečka. Momentálne je odstavená z prevádzky.


Biele kruhové betónové zásobníky sú viditeľné priamo z ostrova a aj z pevniny. Ropa sa do rafinérie dopravovala produktovodom (podzemným potrubím, ktoré prevádzkuje JANAF – Jadranski naftovod d.d, niečo ako u nás Transpetrol).




Ropný terminál na ostrove Krk. V jeden deň sem zavítal aj stredne veľký ropný námorný tanker.


Dnes tento terminál slúži ako medzi sklad pre ropné produkty, ktoré sem dopravujú lode (tankery) a ďalej sa prečerpávajú do autocisterien. Na ostrove Krk bližšie k pevnine sa nachádza aj kameňolom tesne pri mori, kde sa ťaží vápenec. Ten sa na ďalšie spracovanie odváža nákladnými autami na pevninu.Po pár dňoch dovolenky som mohol konštatovať, že dovolenková atmosféra v tomto chorvátskom letovisku v porovnaní s ostatnými bola veľmi kľudná, pokojná ba priam až komorná.




Malá útulná nábrežná promenáda v mestečku Omišalj s miestnou plážou.


Večernú atmosféru pri mori dotvárali asi 3 až 4 bary a reštaurácie, ktoré sa tu nachádzajú. Počas dňa pri mori na rozťahaných úzkych plážach sa ale v celku nazbieralo dosť ľudí.




Západ slnka nad Istrijou.



Nočný pohľad na mesto Rijeka z ostrova Krk.


Vstup do mora je viac menej pozvoľný, niekde sú kamienky, niekde je zase trochu piesku, ale sú aj skaly, kde je voda hneď od kraja dosť hlboká. V mestečku Omišalj sa nachádza jediná udržiavaná piesočná pláž Pesja, ležiaca na brehu Omišaljského zálivu, ktorá sa môže pochváliť vyznamenaním tzv. Modrej vlaky. V jej blízkosti sa nachádza prístav pre jachty a malá lodenica. Modrá vlajka alebo po chorvátsky „Plava zastava“ je vo svojej podstate medzinárodné ocenenie a znamená, že pláž spĺňa vysoký štandard ochrany prírody, čistotu mora a jeho okolia, kvalitu vybavenia, bezpečnosť a hygienické podmienky vo vzťahu k návštevníkom.



Piesočná pláž Pesja pri skalnom útese plná návštevníkov. V popredí vidno bývalú rafinériu Omišalj. Pohorie celkom vzadu je ostrov Cres.


Počas dovolenky na ostrove Krk som mal v pláne navštíviť okrem iného opäť, tak ako aj minulý rok mesto Rijeka. Vtedy sa mi tam celkom zapáčila atmosféra tohto mesta a chcel som vidieť aj iné veci, ktoré som minulý rok nestihol alebo som sa o nich dozvedel neskôr. Mám na mysli hlavne architektonické pamiatky a stavby. Do Rijeky som sa tentokrát dostal skôr ako som pôvodne predpokladal a počas pobytu pri mori dokonca nielen jeden krát.....

Medzi batožinu na dovolenku som si pribalil aj rádiobudík, ktorý so mnou cestuje už niekoľko rokov na dovolenky. Ako sa neskôr ukázalo, oplatilo sa ho vziať si aj tentokrát zo sebou, lebo len vďaka nemu som sa dozvedel o 140. výročí železničnej trate Rijeka-Šapjane. Celé sa to začalo v pondelok, 24.6.2013 ráno, keď ma ráno zobudil rádiobudík zapnutím rádia. Na rádiobudíku som si ešte v deň príchodu naladil miestne rádio Rijeka. To som ešte nevedel, že som sa „trafil“ správne....Rádiobudík bol nastavený tak, aby rádio začalo hrať o cca. 6.40 ráno, aby som v pohode stíhal raňajky. O 7. hod. ráno bývali vždy čerstvé ranné správy. Ešte ospalý, prevaľujúc sa na posteli som zrazu jedným uchom započul z rádia správu, z ktorej som si zapamätal len niekoľko slovných spojení v chorvátštine. Keďže táto patrí medzi slovanské jazyky, nebol až tak veľký problém porozumieť tejto správe. V správe z rádia padli okrem iných aj slová ako 140. godina (rokov) riječkih pruge (trate), Šapjane, vlak, besplatno putovanje (cestovanie), vagon, jubilej, 11 sati (hodiny) a podobne. Mne viac nebolo treba, hneď som sa prebral, okamžite som vyskočil z postele ako strela a dal rádio hlasnejšie. Snažil som sa ešte zachytiť z tejto správy čo najviac. No ale už bolo neskoro, správa bola dočítaná do konca hlásateľom a nasledoval ďalší program. Po nevyhnutných ranných hygienických úkonoch som sa obliekol a pobral na raňajky do jedálne. Môžete hádať, čo mi celý čas cestou z apartmánu do jedálne aj späť a dokonca aj počas raňajok vŕtalo hlavou....Počas dňa som sa snažil dopátrať k podrobnostiam tejto pre mňa potešujúcej správy. Bol som v podstate na dosah od Rijeky, tak si vravím prečo to nevyužiť, veď objavím zase niečo nové, mnou nepoznané. Pátranie po detailoch bolo ale po celý deň neúspešné. Snažil som sa dostať k informáciám prostredníctvom internetu na recepcií hotela cez môj mobilný telefón, ale ako na potvoru bol práve vtedy počas dňa slabý signál cez WI-FI pripojenie. Pátral som ešte aj v televízií na recepcií hotela počas večerných správ, či o tejto udalosti nebudú informovať divákov a aj v teletexte miestnej televízie HRT. Vôbec som ale nemal v pláne počas dovolenky pri mori ešte sledovať televíziu (minulý rok to bolo ale iné...boli Majstrovstvá Európy 2012 vo futbale práve keď som bol pri mori na dovolenke). Počas dňa pri počúvaní správ v rádiu som našťastie ešte raz započul túto správu z vysielacieho programu rádia Rijeka. Vtedy som pochopil viacero súvislostí, napríklad aj to, že cestovanie v tento deň vlakom smerom z Rijeky do Šapjane je bezplatné pri príležitosti 140. výročia trate Rijeka-Šapjane a že nejaký zvláštny vlak bude vypravený z Rijeky. Celé to malo ale ešte zo začiatku jeden veľký háčik. Nevedel som, akého dňa sa táto informácia o oslavách týka. Najprv som si myslel, že sa táto udalosť stane práve v pondelok, 24.6.2013. Netrvalo ale dlho a zistil som, že nasledujúci deň, 25.6.2013 je v Chorvátsku tzv. „Dan državnosti Republike Hrvatskej – 25. lipnja (júna)“. Je to štátny sviatok, deň pracovného pokoja, kedy Chorváti oslavujú svoj deň štátnosti. Postupne, počas dňa som si „vyskladal“ celú mozaiku o tejto informácií a na záver usúdil, že všetko sa udeje v Rijeke na hlavnej železničnej stanici práve počas tohto štátneho sviatku. Počas dňa som mal dostatok času na plánovanie výletu do Rijeky na nasledujúci deň, keďže už o 10. hod. dopoludnia prišla celkom „slušná“ búrka. Popoludní sa vyčasilo a ja som sa už upokojil, keďže som už všetkému z rádia porozumel a využil som voľný čas na kúpanie a plávanie v mori. Večer som si ešte zistil, ako chodia autobusy z Krku do Rijeky počas nasledovného dňa, kedy bol štátny sviatok. To som ale ešte ani zďaleka netušil, čo všetko v nasledujúci deň zažijem.....

Noc sa pomaly prehupla do dňa a bolo to tu. Prišiel deň „D“, utorok, 25.6.2013. Počasie bolo hneď od rána priaznivé, bolo takmer jasno, slnečno a teplota vzduchu bola počas dňa celkom znesiteľná. Proste ideálne počasie na výlet. Po výdatných raňajkách v hoteli formou švédskych stolov som si na izbe zbalil nevyhnutné veci, vrátane fotoaparátu, čiapky a poriadnej zásoby vody na pitie. Autobus odchádzal z centra mestečka Krk z miestnej autobusovej zastávky pri kruhovej križovatke o 10 hodine a 10 minúte. Miestnym autobusovým dopravcom je spoločnosť Autotrans Rijeka. Autobus mal ale mierne meškanie, čo mi ale nijako nenarušilo moje plány. Autobusy dopravcu Autotrans Rijeka sú moderné a plne klimatizované (značky Mercedes Benz, Setra, MAN a pod.). Cena jednosmerného lístka na relácií Krk-Rijeka je 41 kuny. Cesta z mestečka Krk do Rijeky (na autobusovú stanicu ležiacu v centre mesta) trvá asi 35 minút a je dlhá asi 30 km. Z nábrežnej promenády z Omišalju je počas dňa aj po zotmení voľným okom vidieť celé mesto Rijeka, akoby ležalo na dosah ruky, no je to len optický klam. Autobus smerom do Rijeky musí najprv prekonať most Krk spájajúci ostrov s pevninou, potom sa musí dostať na Jadranskú magistrálu, prejsť cez Kraljevicu a obísť po obvode celý Bakarský záliv cez mestečko Bakarac, ďalej pokračuje cestou ponad historické mesto Bakar, ležiace na brehu rovnomenného zálivu.



Stojíme na svetelnej križovatke a ja využívam čas na fotenie mestečka Bakar ležiaceho na konci Bakarského zálivu (celkom vpravo). Násyp v strede snímku je Jadranská magistrála (cesta). Pod ňou je schovaná v stromoch jednokoľajná elektrifikovaná železnica do bakarského prístavu. Úplne hore je zaujímavá cestná mimoúrovňová križovatka. Niekde tu začína nová, ešte rozostavaná diaľnica A7.


Po prekonaní svetelnej križovatky ležiacej na úpätí kopca nad Bakarom autobus prechádza ponad miestnu ropnú rafinériu INA Kostrena a pomaly vchádza do okrajových častí najväčšieho prístavného mesta na Jadrane – do Rijeky. Pri vjazde do mesta autobusom nemožno prehliadnuť veľkú lodenicu „Viktor Lenac“ s vysokými žeriavmi, v ktorej sú dva veľké suché doky na opravu lodí priamo v mori. Opravujú sa tu hlavne nákladné námorné lode z celého sveta.



Lodenica „Viktor Lenac“ ležiaca tesne pred Rijekou s jedným zo svojich suchých dokov na stavbu lodí.
Vysoký násyp naľavo od žeriavu vpredu je železničný.....Je to jednokoľajka z Rijeky na Škrljevo a ďalej až na smer Záhreb. V pozadí sa už ukazujú obytné domy jedného zo sídlisk Rijeky.


Pri vstupe do Rijeky nemožno prehliadnuť ani obrovské oranžové žeriavy v časti miestneho prístavu, kde je kontajnerové prekladisko Adriatic Gate Container Terminal Brajdica (>>odkaz (http)<< ). Na tomto mieste prebiehala od minulého roku výstavba, ktorá spočívala v rozšírení prekladiska smerom do mora, keďže jeho doterajšia kapacita už nepostačovala na prekládku kontajnerov.




Nábrežie Riva v Centre Rijeky s železničnou vlečkou spájajúcou železničnú stanicu a nákladnú stanicu Brajdica.



Kapucínsky kostol hneď oproti autobusovej stanici Rijeka-Žabica.



Pohľad na časť prístavu, do ktorého hlavný vstup je hneď oproti autobusovej stanici.


Po vystúpení z autobusu autobusovej stanici asi 10 minút pred 11 hod. a obhliadky jej okolia moje kroky viedli hneď na miestnu železničnú stanicu pozrieť sa ako budú prebiehať oslavy 140. rokov trate Rijeka-Šapjane. Keďže som tu bol pred rokom po prvý krát, nebol pre mňa problém sa už vyznať v Rijeke. Železničná stanica je od autobusovej vzdialená do 10 minút chôdze. Až s odstupom času som pomaly zisťoval, čo uvidím a čo ma vlastne všetko čaká absolvovať na tomto neplánovanom výlete. Nevedel som napríklad, že stanica Šapjane je prechodovou stanicou so Slovinskom. Vedel som len podľa mapy, že vlak pôjde smerom na sever ďalej od mora k slovinskej hranici. Cestou na stanicu som si predstavoval, že uvidím nejakú nostalgickú súpravu s parným rušňom. Po príchode do stanice tam už stála osobná súprava pozostávajúca ale z klasických vozňov 2. triedy Slovinských železníc, ale bez rušňa. Na konci vlaku boli radené dva biele podvozkové vozne HŽ Putnički prijevoz d.o.o. (niečo ako osobná doprava, obdoba našich ZSSK u HŽ) s nálepkou na nástupných dverách. Nápis na nálepke na dverách vozňov znel nasledovne: „Putnički prijevoz, Posebni vlak 140. godine riječkih pruga Rijeka-Šapjane-Rijeka“ (v preklade asi nasledovne: Osobná doprava, zvláštny vlak 140. rokov rijeckej trate Rijeka-Šapjane-Rijeka).



Dva posledné vozne radené naviac v pravidelnom rýchliku do Ľubľany, v ktorých bolo umožnené bezplatné cestovanie do Šapjane a späť.


Vozne boli v celku komfortné a čisté. Ako neskôr vysvitlo, v skutočnosti sa jednalo o súpravu pravidelného rýchlika č. 482 s odchodom o 11.55 hod. z Rijeky smerujúceho cez Šapjane do Ľubľany. Dva osobné vozne HŽ na konci vlaku, ktoré boli v tomto vlaku radené mimoriadne, slúžili na bezplatnú prepravu cestujúcich do Šapjane a späť. V areáli stanice sa pohybovalo väčšie množstvo ľudí a personál stanice. Na 1. nástupišti som zbadal výpravcu v červenej čiapke a tak moje kroky smerovali ihneď za nim. Chcel som si utvrdiť niektoré fakty, aby som si bol istý tým, čo som už vedel. Chorvátštinou zmiešanou zo slovenčinou som sa ho spýtal, či je to ten vlak, ktorý ide do Šapjane, kedy má odchod a príchod späť do Rijeky a či je teda cesta v ňom zdarma. V komunikácií nebol žiadny problém, všetkému sme obaja porozumeli. Pán výpravca mi ochotne zodpovedal na všetko, čo som chcel vedieť. Príchod vlaku späť do Rijeky bol vo vhodnej časovej polohe (o 17:55 podľa cestovného poriadku), tak aby bol dostatok času na autobus späť do Krku (odchod autobusu z Rijeky na Omišalj podľa cestovného poriadku bol o 18.15, čo bolo 20 minút času na prestup od vlaku) a aby som zároveň stihol aj večeru na hoteli. Ako som už spomenul, nevedel som ešte čo ma čaká na záver. Koniec výletu sa ale dosť skomplikoval, no ale nepredbiehajme...Takže po získaní a overení si informácií od výpravcu som sa mohol v kľude vybrať na dobrodružný výlet vlakom po Chorvátsku, tam kde som ešte nikdy predtým nebol. Mal som ešte dostatok času do odchodu vlaku, tak som ho využil na zhotovenie zopár dokumentačných fotografií v stanici. Zaujali ma hlavne dve odstavené elektrické lokomotívy výrobcu Končar Zagreb (vzhľadovo také isté, ako u nás známe elektrické rušne dopravcu CRW).



Po príchode na železničnú stanicu Rijeka mi padli do oka dve odstavené Asei, 1141 302 VUČA Vlakova HŽ a hneď za ňou stojaca 1141 301 HŽ v staršom „kabáte“.


Keďže som išiel do neznámeho prostredia, ešte som sa spýtal sprievodcu na nástupišti, že koľko trvá cesta vlakom do Šapjane. Odpoveď znela že niečo cez 30 minút. Vlaková súprava bola ešte stále bez rušňa a to sa už blížil pomaly náš čas odchodu. V diaľke smerom od depa sa zrazu začalo objavovať niečo modré...Už som tušil, že na obzore sa črtá nejaký motorový rušeň, po chorvátsky prezývaný „američki dizel“. Po prestavení výhybky z depa smerom do stanice mi už bolo jasné, že toto je náš vlakový rušeň, ktorý nás povezie do Šapjane. Do stanice vchádzal na čelo súpravy nižším predstavkom napred, takže nás ťahal celú cestu dlhším „nosom“ napred. Ešte som si stihol odfotografovať jeho príchod na súpravu, celú súpravu aj s rušňom a jeho zaujímavý výrobný štítok na kabíne rušňovodiča, hovoriaci o tom, že rušeň bol vyrobený v americkej licencií fy. General Motors Electro-Motive Division, La Grange, Illinois U.S.A závodom Duro Dakovič Slavonski Brod.




Rušeň 2044 028 HŽ prichádza z depa na náš vlak ako HDV.



Záber na výrobný štítok a iniciály rušňa.



Rušeň pripojený, ešte skúška brzdy a pomaly môžme odchádzať smer Šapjane....


Pomaly som nastúpil do vlaku a zaujal miesto pri okne v kupé, aby som mohol sledovať cestu. Zrazu sa ozval zo stanice zvuk výpravcovskej píšťalky. Hodinky už ukazovali čas 11.55. Ja som sa vyklonil z okna a už som len videl, ako sa rozbiehame a výpravca nám dáva signál placačkou k odchodu. Dva chorvátske vozne sa celkom slušne zaplnili cestujúcimi, ktorí sa prišli bezplatne previesť a osláviť tak 140. rokov železničnej trate Rijeka – Šapjane. Pomaly sme naberali rýchlosť a míňali stavadlo pred nákladnou stanicou, kde sa zhromažďuje záťaž pre miestny veľký námorný prístav a niekoľko drobných vlečiek v okolí.



Stavadlo žst. Rijeka na zhlaví od depa a nákladnej stanice.



Modernizovaný rušeň 2132 328 HŽ v dielňach TŽV Gredelj Záhreb ako posunovacia záloha pred nákladnou stanicou.


Na jednokoľajnú trať sme vchádzali násypom okolo rušňového depa, z opačnej strany sme sa odkláňali od koľajiska nákladnej stanice.



Míňame miestne depo Rijeka s odstavenými elektrickými rušňami radu 1141. Bližšie k objektívu je 1141 209 a za ňou stojí 2062 014, s ktorou som sa neskôr stretol v Šapjane. Na prvú 1141jku som už nedovidel....



Pohľad do koľajiska nákladnej stanice Rijeka. Naložené slovenské „plachty“ v popredí chodia do prístavu Rijeka z USS Steel Košice, ktoré ho využíva na export svojich výrobkov do sveta.


Potom sme prešli okolo majáku, nasledoval most ponad dvojprúdovú cestu. Trať naberala stále stúpanie, čo bolo nepochybne počuť aj na zvuku rušňa. Míňali sme už odstavenú rafinériu „Na mlake“ ležiacu priamo v meste za vysokým neprehľadným betónovým plotom obohnaným ešte ostnatým drôtom.



V popredí odstavená rafinéria „Na mlake“.

Postupne sme prechádzali oblúkmi cez násypy a hlboké skalné zárezy von z mesta.




Mierne sa točíme na jednom z mnohých vysokých kamenných násypov na tejto trati....


Pod nami bolo vidno ešte more, v diaľke sa črtal ostrov Cres a ďalšia veľká lodenica, pomenovaná na počesť dôležitého dátumu v dejinách mesta Rijeka „3. MAJ, Brodogradevna industrija d.d.“ (v preklade lodiarsky priemysel) s obrovským neprehliadnuteľným portálovým žeriavom vyrobeným strojárskym závodom KRUPP (Nemecko), na ktorom je uvedený tento dátum. Ten sa vzťahuje na deň 3. máj 1945, kedy bola oslobodená Rijeka počas II. Svetovej vojny. Táto lodenica bola počas bývalej Juhoslávie jedna z najväčších.



Lodenica „3. MAJ“ so svojim veľkým portálovým žeriavom. Zdroj fotografie: internet


Viac ako polovica jej vyrobených lodí bola určená na export. Vyrábala všetky druhy námorných lodí (dokonca aj vojnové lode a ponorky). V súčasnosti sa v objektoch lodenice vyrábajú rôzne druhy oceľových konštrukcií. V diaľke po ľavej strane v smere jazdy sa približovala Opatija, ktorá je svojou krásou prirovnávaná k francúzskej Riviére.




Výhľad z vlaku na chorvátsku riviéru Opatija zo svojimi hotelmi a vilami.


Základy cestovného ruchu tu boli položené už v roku 1844, keď tu istý obchodník s pšenicou dal postaviť prvý hotel, dnes široko-ďaleko známy ako vila Angiolina. Opatijská riviéra sa môže pýšiť 12 km dlhou pešou promenádou popri mori. Možno tu nájsť krásne stavby-vily z čias Rakúska – Uhorska, do ktorých chodila vtedajšia smotánka vychutnávať atmosféru a objavovať krásy Jadranu. Nachádzajú sa tu aj botanické záhrady s nádhernými a vzácnymi rastlinami. V celej Opatijií je niekoľko parkov, v ktorých rastú vzácne a krásne rastliny i dreviny. Z Rijeky priamo do Opatije premáva autobus miestnej mestskej hromadnej dopravy č. 32. My už zakrátko vchádzame do stanice Opatija-Matulji, kde už čaká množstvo ľudí a pred staničnou budovou vyhráva miestna kapela.




Pri pohľade z okna ma zaujali na vjazde do stanice Opatija-Matulji tieto malé pracovné vozidlá....Jedná sa o vozidlá HŽ Infrastruktura Zagreb na údržbu trolejového vedenia.



Návštevníkmi a zvedavcami zaplnená stanica Opatija-Matulji...



Kultúrna vložka osláv 140. výročia trate Rijeka-Šapjane....Kapela spríjemňuje návštevníkom priebeh osláv svojou hudbou.



Ešte jeden pohľad na peknú stavbu staničnej budovy.


Táto železničná stanica leží podľa kamennej dosky vloženej do muriva v nadmorskej výške takmer 213 m. V stanici boli odstavené nablýskané rušne radu 1061.109 (dvojdielny elektrický rušeň napájaný jednosmerným napätím 3 kV, modernizácia závod TŽV Gredelj Záhreb) a rušeň radu 1141.226 (napájaný napätím 25 kV a 50 Hz). Jednalo sa o akúsi minivýstavku rušňov pre verejnosť.




Elektrický rušeň 1061 109 HŽ ako ďalší exponát minivýstavky lokomotív v žst. Opatija-Matulji. Tento typ rušňa po reelektrifikácií trate Moravice-Rijeka-Šapjane tu už nestretneme. Dlhé roky ale patril k jedinému typu elektrických rušňov chorvátskych železníc schopných prevádzky na tejto trati pod jednosmerným napätím 3 kV.



Vyumývaný elektrický rušeň 1141 226 HŽ sa prezentuje verejnosti v žst. Opatija-Matulji zatiaľ ako jediné vozidlo schopné jazdy na tejto trati pod napätím 25 kV a 50 Hz..


Univerzálne rušne radu 1141 boli vyrobené v licencií švédskej továrne ASEA v záhrebskom závode RADE KONČAR koncom 60. a začiatkom 70. rokov minulého storočia. Ich modernizácia prebehla v pôvodnom výrobnom závode RADE KONČAR okolo roku 2008. V stanici Opatija-Matulji sa nachádzali ešte dve malé vozidlá slúžiace na údržbu trakčného vedenia. Vzhľadom na vzájomnú polohu stanice a mora by sa zdal byť výlet vlakom a ďalej po vlastných do centra Opatije ako slušná túra....Rozhodne to teda blízko nebolo. Po niekoľkominútovom pobyte a zaplnení takmer všetkých miest vo vlaku sme sa vydali ďalej do cieľa nášho neplánovaného výletu. Pár kilometrov za stanicou sme prešli jediným tunelom (Rukavac) ležiacim v oblúku v úseku Rijeka - Šapjane.




Jeden z mnohých skalných zárezov na tejto trati.



Štyridsiatka v určitom traťovom úseku spolu s krycím vjazdovým návestidlom do železničnej zastávky.



Stúpame a stúpame.....


Míňali sme niekoľko drobných železničných zastávok, nezabezpečených priecestí (križovanie lesných a poľných ciest), križovali sme cez mosty kvarnerskú diaľnicu A7 a miestne cesty. Jednokoľajná trať prechádza v podstate zalesneným hornatým územím.




Zastávka Jušići...len prechádzame, nestojíme.


Znovu sa objavili pomerne vysoké kamenné násypy nielen v priamej trase, ale aj v oblúkoch.Za niekoľko minút sa objavila ďalšia, ale prázdna železničná stanica Jurdani, ktorá bola obsadená výpravcom.




Vjazdové mechanické návestidlo do žst. Jurdani.



Kamenná budova železničnej stanice Jurdani. Biela zástava na staničnej budove je pamätná k 140. výročiu trate Rijeka-Šapjane.


Počas cesty prechádzal našimi dvoma vozňami sprievodca, ktorý rozdával pamätné kartónové cestovné lístky. Priemernú traťovú rýchlosť vlaku by som odhadoval tak na 60-80 km/h. Pomaly som pozeral na hodinky, ktoré ukazovali niečo málo po pol jednej poobede. Už sa blížil čas dosiahnutia cieľa cesty. Po asi 40 minútach jazdy s jedným zastavením v žst. Opatija-Matulji sme dosiahli pohraničnú prechodovú stanicu Šapjane. Ja som hneď po zastavení vystúpil z vlaku a ponáhľal sa fotografovať prepriahanie súpravy. Väčšina cestujúcich opustila súpravu, ďalej do Slovinska ich pokračovalo len zopár. Čo sa týka fotografovania v pohraničnej stanici, po celý mnou strávený čas na tomto mieste nebol vôbec žiadny problém s personálom stanice. Podotýkam ešte, že Chorvátsko sa stalo plnoprávnym členom EÚ až 1.7.2013, čiže v čase mojej návštevy bola stanica ešte ako colný priestor. Náš vlakový motorový rušeň odstúpil od súpravy, na čelo ktorej sa postavil slovinský štvorosový elektrický rušeň radu 342 (výrobca konzorcium ASGEN OMFP Genova – Janov Taliansko), ktorý už predtým čakal v stanici.




Rušeň Slovinských železníc radu 342 027 nastupuje do čela nášho rýchlika, ktorý povezie až do Ľubľany.



Nesmie chýbať ani spoločná fotografia chorvátskeho a slovinského rušňa. Slovinská 342jka už stojí v čele vlaku. Chorvátska 2044ka ide obehnúť stanicu a zacúvať na súpravu, aby odpojila od súpravy posledné 2 vozne.


Náš dízel obehol celú súpravu, nacúval na ňu zozadu a odpojil posledné dva naše vozne HŽ Putnički prijevoz, ktoré následne prestavil na inú koľaj. Tento rušeň potom po posune strojovo odišiel naspäť do Rijeky. Po vybavení nevyhnutných formalít a colnej kontrole zvyšku súpravy, čo trvalo asi 15 minút sa súprava pohla ďalej smerom do Slovinska. Po odchode nášho rýchlika do Ľubľany ostala stanica Šapjane na dlhý čas prázdna. Osobne som čakal hustejšiu premávku hlavne od Rijeky (záťaž vedená od námorného prístavu na pevninu), ale vzhľadom nato, že bol v Chorvátsku štátny sviatok som to vnímal s odstupom času ako prirodzený jav.




Vlak R č. 482 do Ľubľany opúšťa žst. Šapjane a mieri k chorvátsko-slovinskej hranici, ktorá prechádza neďalekým tunelom.


Po odchode vlaku som si krátil čas fotografovaním staničnej budovy, koľajiska stanice a vybral som sa ďalej preskúmať s fotoaparátom aj obe zhlavia stanice.




Budova pohraničnej prechodovej železničnej stanice Šapjane (aj s výpravcom...).



Pohľad do prázdneho koľajiska stanice Šapjane. To som ešte netušil, že bude prázdne tak dlho.....



Pohľad do stanice Šapjane smerom na Slovensko. V zábere vidno novú žltú bránu pre trolejové vedenie a pôvodné stĺpy pôvodného trakčného vedenia slúžiaceho pred elektrifikáciou na napájanie rušňov. Dedinka alebo obec Šapjane leži napravo dole v údolí. Zo stanice do nej vedie asfaltová cesta.


Popri „objavovaní“ zákutí stanice som narazil na mechanické vchodové návestidlo v smere od Slovinska, veľké, elektrifikované nákladisko na drevo, ktoré už ale nevyzeralo, že sa veľmi využíva.




Vchodová mechanika do stanice v smere od Slovinska.



Nákladisko na drevo, celkom vľavo pod skalou je trať v smere do Slovinska.


Tu som narazil na zaujímavé staré odstavené nákladné autá značky Fiat (nakladač na drevo s mechanickou rukou), valník Rába (maďarská značka – závod Rába Györ) a jedno vozidlo zn. Volvo.




Fiat 682N3 s hydraulickou rukou na nakládku dreva už len s dvoma nápravami miesto troch.


Na chorvátskom zhlaví stanice Šapjane, ktoré sa nachádza v skalnom záreze som pri trati objavil malý kamenný staničný domček, starý, už rozpadávajúci sa kamenný vodojem a pre mňa záhadou opradenú hrdzavú koľaj, ktorá odbočovala výhybkou zo stanice a pokračovala miernym oblúkom v hlbokom, ale nie dlhom skalnom záreze kamsi do neznáma. Nabral som aj odvahu ísť prebádať túto neznámu (možno?) trať, ale po pár metroch som to vzdal, pretože spomedzi hrdzavých koľajníc už vyrastali slušne veľké stromy a husté krovie. Tadiaľ už vlak určite nešiel niekoľko rokov.




Ruina starého kamenného vodojemu. Jeho okolie je oplotené, pri pohľade naňho je to už nebezpečné zdržovať sa blízko neho.



Neznáma opustená trať vchádza medzi skaly. Na jej začiatku som našiel kamenný hektometrovník s nultým kilometrom.....



Ďalej to už nepôjde ani po vlastných. Nazrel som aj do krovia, ale hneď som sa aj otočil späť.....Vpred sa ísť nedá.



Zelená a červená.....Zrejme uzávera koľaje. Vpredu sú naše dva odstavené vozne, ktoré nás neskôr odvezú aj späť do Rijeky.



Chorvátske zhlavie stanice Šapjane v smere od Rijeky.



Vjazd skalným zárezom od Rijeky do stanice Špajane. Vpredu je vidno sklonovník označujúci klesanie trate smerom k moru.



Vľavo trať na Rijeku, vpravo trať „do neznáma“......???



Slovinské zhlavie žst. Šapjane.


Prestávky medzi fotografovaním som si krátil posedávaním na lavičke v tieni pod strechou na nakladacej rampe budovy staničného skladu. Ten slúžil ako pracovisko pre vlakové čaty a posunovačov. V stanici sa pohybovala asi trojčlenná skupina miestnych fotografov, ktorí podľa toho, akým jazykom hovorili medzi sebou museli byť Chorváti alebo Slovinci. Za celý strávený pobyt v žst. Šapjane, čo bolo asi 5 hodín prišiel od Rijeky len jeden nákladný vlak s 10 vozňami HŽ radu Eas-z naloženými drevom, ktorý bol dotiahnutý dieselelektrickým rušňom radu 2062 014 HŽ (tiež licencia General Motors).



Je krátko po tretej poobede, ja sedím v chládku na lavičke na skladištnej rampe.....a zrazu tri krát hurá, konečne nejaký vlak, aj keď len slovinský rušeň radu 363 032 prišiel strojovo. Znamená to ale, že od Rijeky sa niečo blíži....Vôbec by ma pred tohtoročnou cestou na dovolenku k moru nenapadlo že budem mať možnosť si odfotografovať slovinské rušne v Chorvátsku.


Na tento vlak už vopred čakal v žst. Šapjane elektricky rušeň radu 363 032 SŽ (výrobca ALSTHOM Francúzsko, roky výroby 1969 až 1977, napájanie 3 kV na jednosmerný prúd, u francúzskych dráh SNCF rušeň označený ako rad CC 6500, prezývka „Brigitte“), ktorý sem prišiel strojovo zo Slovinska okolo 15. hodiny. Obdobný typ rušňov možno nájsť aj u Holandských štátnych dráh NS, kde je označený ako rad 1700 (v žltej farbe, ktorá je typická pre vozidlá tejto európskej železničnej správy).




Hodinky ukazujú asi 15.27 keď chorvátsky dízel 2062 014 s nákladom dreva z prístavu Rijeka dorazil do Šapjane. Ďalej bude pokračovať s slovinským elektrickým rušňom na Ľubľanu.



Preprah rušňov na súprave nákladu, chorvátsky motorový rušeň sa mení zo slovinským elektrickým.



V čele nákladu dreva už stojí slovinská elektrika radu 363 032.


Po preprahu lokomotív, ktorý mal na starosti slovinský personál, chorvátsky motorový rušeň odišiel strojovo do Rijeky a náklad dreva v čele s rušňom 363 SŽ ešte dlho postával v stanici. Počasie bolo pomerné vľúdne, svietilo slnko, ktoré bolo len občas prerušované oblakmi. Od slovinskej strany, kde sú kopce to ale na oblohe nevyzeralo až tak dobre....Pri pohľade na hodinky sa čas odchodu neúprosne približoval. Pomaly sa začali na stanici zbiehať ľudia, ktorí pricestovali zdarma v rámci osláv výročia trate od Rijeky. Tí boli na prechádzke v mestečku, či skôr dedinke Šapjane, ktorá ako taká leží celá pod stanicou v údolí. Čas bol neúprosný, ručičky ukazovali 17 hodín, čo znamenalo, že náš obratový vlak od Ľubľany už čoskoro príde. Lenže čas plynul ďalej a nášho vlaku nikde. Od Rijeky prišiel strojovo len náš rušeň, ktorý nás mal ťahať naspäť.




Je tesne pred 17. hodinou. Náš vlakový rušeň 2044 028 práve dorazil strojovo od Rijeky. Cestujúci už čakajú na meškajúci vlak do Rijeky. Spoza staničnej budovy je obloha čoraz tmavšia.


V stanici by ste márne hľadali nejaký rozhlas alebo nebodaj digitálny displej, na ktorom sú vypísané odchody a príchody vlakov aj s prípadným meškaním. Jediné, čo by cestujúci ocenil, bolo to, že pri staničnej budove v záhradke sa nachádzal malý vodovod s pitnou vodou a z opačnej strany staničnej budovy dámske a pánske toalety s mydlom a tečúcou studenou vodou. Pánska časť tohto zariadenia ale vyzerala dosť odpudzujúco a nie príliš voňavo, preto bolo vhodnejšie zahrať sa na dobu nevyhnutnú na dámu..... Pri pozeraní na trať a hodinky som si ani neuvedomoval, že spoza staničnej budovy sa schyľuje k búrke. Hodinky ukazovali asi 17.15, keď sa na obzore objavil náš vlak R č. 483 z Ľubľany späť do Rijeky v čele s slovinským elektrickým rušňom radu 342. Jeho príchod do Rijeky podľa CP mal byť o 17.55. Obloha zrazu behom pár minút stmavla, slnko sa stratilo pod hustými oblakmi a začali padať kvapky, zo začiatku drobné, ale neskôr sa to spustilo naplno....Práve keď už začínalo ísť do tuhého, ešte len prebiehal preprah medzi rušňami SŽ a HŽ.




Náš zmeškaný rýchlik č. 483 vchádza do stanice. Motorový rušeň 2044 028 HŽ sa už chystá odtiahnuť z čela vlaku slovinskú elektriku radu 342. Nedočkaví cestujúci už vyťahujú dáždniky...začínajú padať prvé dažďové kvapky.



Ešte skúšam medzi dažďovými kvapkami fotografovať samotnú súpravu rýchlika v čele s rušňom radu 342 SŽ s pozadím staničnej budovy a s cestujúcimi



Rýchlik v čele s rušňom 342 023 SŽ si fotografujem ešte aj z blízka....predsa len dnes tých vlakov nebolo veľa, tak využívam ešte jednu z posledných možností odfotografovať si niečo zaujímavé. Zajtra už predsa budem niekde inde.....


Postupne sa pridali aj blesky a hromy. Nebolo sa ani kam poriadne schovať, jedine ak do už dosť plnej čakárne v staničnej budove alebo pod strechu toaliet, kde už bolo tiež dosť plno. Ja som sa ešte snažil čo to odfotografovať, ale tiež som to musel po chvíli vzdať, pretože som nemal dáždnik a môj fotoaparát už bol dosť mokrý od dažďových kvapiek.




Schovávam sa pod strom a vravím si, nech si radšej pohnú s tým preprahom. Chorvátsky rušeň 2044 028 ešte len ide odpojiť slovinskú elektriku od súpravy.



Prestavujeme na vedľajšiu koľaj.....


Ešte bolo nutné pripojiť za rušeň naše dva osobné vozne. To už ale ozaj lialo ako z krhle....Hneď ako sa tak udialo, všetci sa nahrnuli rýchlo do vlaku, nikto nechcel zmoknúť.



Je už takmer pol šiestej a naša súprava je konečne kompletne pospájaná aj s našimi dvoma bielymi osobnými vozňami a tým správnym rušňom. Všetci rýchlo nastupovať! Meškanie vlaku ešte akosi neriešim, zatiaľ ma trápi búrka. Ešte spod stromu fotografujem celú súpravu s motorovým rušňom. Množstvo použitých dáždnikov a pršiplášťov u cestujúcich sa už zvýšilo......


Ja som ešte predsa len vybehol odfotografovať celú súpravu, v takom zložení, ako nás ťahala do Rijeky. Potom som bleskurýchlo naskočil do vlaku aj ja a zaujal miesto v kupé.




Rýchlo vybieham z pod stromu do dažďa...skrývam si fotoaparát pod tričko a utekám zhotoviť ešte jeden z posledných záberov v Šapjane. Už som na stanici takmer sám...Všetci sú už vo vlaku. Robím záber na našu súpravu z opačnej strany, v diaľke stojí slovinská 342jka. Rýchlo nastupujem už aj ja.


Za pár minút sa ozvala píšťalka výpravcu a my sme sa konečne pohli z už prázdnej stanice Šapjane smer Rijeka.




Hodinky ukazujú krátko po pol šiestej poobede. Zrazu počujem cez otvorené okno zvuk píšťalky. Odchádzame...Výpravca konečne vypravuje náš vlak smer Rijeka.



Ani vytrvalý a hustý dážď celkom neodradil návštevníkov osláv zo stanice Opatija-Matulji. Na spiatočnej ceste vlaku do Rijeky sa ich tu ešte zopár zdržovalo.


Vonku stále zúrila búrka. Pršalo po celú cestu a aj v Rijeke pri vystupovaní. Cestou som sledoval cez pootvorené okno krajinu. Kvapky sa tlačili aj do okien a tak už vo vlaku som trochu zmokol. Pri pohľade na hodinky, ako sme odchádzali z žst. Opatija -Matulji som už znervóznel, pretože sa blížil čas odchodu autobusu z Rijeky do Omišalju. Ten mal odchádzať o štvrť na sedem z autobusovej stanice Rijeka. Využitím tohto spoja by som v kľude stíhal večeru na hoteli.




Staničné hodinky ukazujú za 5 minút 18 hodín a my sme ešte od Rijeky vzdialení aj viac ako 10 minút cesty. Usmiata výpravkyňa nám dáva na odchod....Zato mne už do smiechu veľmi nebolo....


Podotknem znovu, že bol práve v Chorvátsku štátny sviatok a autobusy chodili dosť obmedzene. V Rijeke pri vystupovaní z vlaku som mal pocit, že prší ešte viac ako tam odkiaľ sme prišli. Po vystúpení za dažďa som ešte rýchlo odfotografoval náš vlak spopod prístrešku 1. nástupišťa v žst. Rijeka.




Je 18 hodín aj 12 minút. Schovaný pod strechou fotím ešte našu súpravu v žst. Rijeka po jej príchode. Rýchle utieram fotoaparát a utekám do stanice....


Rýchlo som prebehol popod prístrešok nástupišťa do staničnej budovy, schoval fotoaparát a utekal cez priestory stanice k východu. Nemal som na výber, už nebol čas, nemohol som čakať že dážď ustane a tak som sa rozbehol smerom na autobusovú stanicu. Smola ma postretla hneď na priecestí za stanicou, ktoré sa aktivovalo práve keď som sa ponáhľal. To práve prebiehal posun k tunelu s našou súpravou. Po dobehnutí na autobusovú stanicu uprostred lejaku som ihneď zamieril k informačnej kancelárií, kde mi povedali presne to, čoho som sa obával a čo som v žiadnom prípadne nechcel ani počuť........Môj autobus už odišiel. Ďalší, to už bol v ten deň posledný spoj na ostrov Krk ako taký odchádzal z Rijeky o 21. hodine. To už som sa rozlúčil s večerou na hoteli, ktorú som už nemohol v žiadnom prípade stihnúť a namieril si to do vedľajšieho bufetu aspoň po cenu útechy v podobe obloženej bagety. Vonku stále pršalo, aj keď už menej. Čas som trávil postávaním v predajni autobusových cestovných lístkov, keďže čakáreň ako taká v Rijeke na autobusovej stanici nie je, iba ak lavičky vonku pri nástupištiach. Tie ale využiť za dažďa, no to radšej nie. Ešte som vyskúšal na niekoľko minút pohodlie síce studenej kovovej lavičky prístrešku zastávky miestnej MHD oproti cez cestu od autobusovej stanice. Z čakárne som mal výhľad na priecestie kadiaľ chodia vlaky do železničnej stanice Rijeka. Ako na potvoru práve podvečer chodilo pomerne dosť nákladných vlakov, hlavne z Rijeky smer Záhreb. Aj tentokrát sa jednalo hlavne o súpravy plošinových vozňov a plachtových krytých vozňov s logom nášho Carga. Miestny námorný prístav využíva USS Steel pre export svojich výrobkov do sveta. Počas ešte stále padajúcich dažďových kvapiek sa mi nechcelo vyraziť k priecestiu a niečo si ešte zdokumentovať. Mal som mokré nohy aj tričko a z mojich obutých pláteniek mi čvachtala voda. Napadla ma aj myšlienka využiť miestny taxík, ktorých bolo pri autobusovej stanici odstavených neúrekom. Po opýtaní sa vodiča jedného z týchto taxíkov, že koľko stojí cesta do Omišalju, prišla ďalšia sprcha.....vraj 35 Eur. (Rijeka-Omišalj je 30 km). Tak to som už rezignoval úplne a tlačil očami čas na hodinkách dopredu. Ihneď som si spomenul na to, ako mi ktosi vravel minulý rok, aké drahé sú miestne chorvátske taxíky.....Tie dve aj pol hodiny medzi 18.30 a 21 hodinou boli nekonečné....Pred 21 hodinou, keď sa už stmievalo som si v čakárni kúpil v pokladni cestovný lístok a pomaly uzimený vyšiel von a išiel hľadať svoj autobus. Tento autobus som si už nemohol dovoliť zmeškať. Môj autobus odchádzal z 2. nástupišťa krátko po 21. hodine. Celkom slušne sa zaplnil. Cesta prebiehala v pohode, presne podľa cestovného poriadku, teda 35 minút. Mal som aspoň nočný výhľad na krajinu. Poviem vám, výhľad z autobusu zhora na vysvietenú nočnú rafinériu INA, to bolo impozantné. Opäť som sa viezol autobusom miestneho dopravcu Autotrans Rijeka. Cestou som aj trochu zaspal. Prebral som sa až keď sme zastavili na kruhovom objazde už na ostrove Krk pred Omišaljom v blízkosti letiska. Ja som si myslel v tej rýchlosti a tme vonku a ešte aj ospalosti, že už mám vystúpiť, no takmer som aj vystúpil, ale ma upozornili, že to je len letisko, tu mal niekto iný vystupovať. Po vystúpení už na správnom mieste v centre Omišalju, kde už vládla takmer nočná atmosféra ma čakala ešte asi 10 minútová cesta dolu kopcom smerom k moru na moje ubytovanie. Bolo už aj takmer 22. hodín. Bol som zrelý ísť hneď pod sprchu. Nakoniec som sa uložil síce hladný, ešte uzimený a mierne naštvaný, ale zato plný zážitkov, spomienok a príjemných pocitov na spánok. Už som sa nevedel dočkať nasledujúci deň raňajok.

Koniec prvej časti.

Fotografie v tomto dieli reportáže boli zhotovené v dňoch 22.6.2013 až 25.6.2013.
Zdroje informácií: vlastné poznatky a poznámky, chorvátska Wikipédia, informačný časopis Rijeka in your pocket (leto 2013)
Autor textu a neoznačených fotografií: Ing. Vladislav Bokora, nick: volod

Verzia pre tlač Pošli priateľovi
Komentáre
Zobrazenie:
Názory sa nemusia sa zhodovať s názorom redakcie. Redakcia za ne nepreberá zodpovednosť
rozok
Zaslaný: 05.08.2013 9:20  
Založený: 19.05.2013
Miesto: Topoľčany
Príspevkov: 5260
 Re: Dovolenka na ostrove KRK,alebo 140. výročie železničn...
:klanacka: :klanacka: :super1: :super1:
johny_pal
Zaslaný: 06.08.2013 12:54  
Založený: 07.07.2009
Miesto: Turzovka, Skalica
Príspevkov: 165
 Re: Dovolenka na ostrove KRK,alebo 140. výročie železničn...
Bohvie kolko by stala ruina toho Hotela Učka?

Takze v tej stanicke Šapjane je styk 25 kV str. a 3 kV js sustavy, hej? Pride mi to dost zvlastne tam vyriesene, pod striedavinou diesel a tam len 1/2 stanice jednosmerka, ale co uz.

Inak dost zaujimave a lakave citanie.
volod
Zaslaný: 06.08.2013 13:53  
Spolupracovník
Založený: 16.02.2010
Miesto: Bratislava
Príspevkov: 23004
 Re: Dovolenka na ostrove KRK,alebo 140. výročie železničn...
>>odkaz (www)<<
Tak jest! Úsek dĺžky 3 km Šapjane - št. hranica (državna granica) so Slovinskom je elektrifikovaný jednosmerným napätím 3 kV s pokračovaním ďalej do Slovinska.
>>odkaz (www)<<
Dokument pdf, odsek 3.2
bugear
Zaslaný: 18.08.2013 20:25  
Založený: 26.08.2009
Miesto:
Príspevkov: 7
 Re: Dovolenka na ostrove KRK,alebo 140. výročie železničn...
Proč se do Šapjan nejezdí z chorvatské strany elektricky?
cas


Filip
prispejteFotkaStručneČlánok
spolupracujeme
KHT Zvolen

LTE Slovakia

Železniční magazín

SPDŽ Žilina

TRAINFOTO.eu

IHO.hu

klubmodryhorizont.sk
 
Spomienka na Pala
uzivateliaPoužívateľov online: 23 Používateľov v sekcii
Obrazom aj slovom: 2

Registrovaných: 0
Anonymných: 23

Viac ...