Je sedem hodín ráno a sme v cieli našej cesty, v Rekawinkele. Z Bratislavskej hlavnej stanice sme odchádzali o 5.20 h a keď si zrátame jazdu cez Viedeň, tak Trabant a samozrejme jeho šofér si zaslúžia poklonu. Je pravda, že všade, kade sme prechádzali, sme vzbudzovali úsmev, ale keď sa Trabi rozzúril a na diaľnici ručička tachometra atakovala najvyššiu číslicu na rýchlomery – 120 km/h, tak to úsmev na tvárach vodičov predbiehaných áut už aj napriek teplu zmrzol...

REKAWINKEL – železnicou vzdialený od stanice Viedeň Westbf. 24,8 km, je teda naozaj len „na skok“ od nej. Je to vlastne jediná stanička, ktorú sme navštívili, ostatné miesta boli v podobe čistých, nerozbitých zastávok... Popisovaná stanica sa nachádza v nadmorskej výške 360 m.n.m a ešte malom rannom opare nás už z diaľky vítal prvý nákladný, na čele s nemeckou 185.316. S poznámkou „pekne to začína“ tu chvíľku zahrievame fotoaparáty na prechádzajúcich klasických Taurusoch a za štvrťhodinku sa presúvame na druhú stranu stanice, na ktorej tesne za zhlavím sa nachádza Rekawinkel tunel, dlhý 307 m. Aby sme boli úplný, asi kilometer za ním sa nachádza ešte jeden, 247 metrov dlhý Kleiner Dürreberg tunel. Niekoľko pohľadov na stanicu a jej okolie prinášajú nasledovné fotografie.

Orientácia na miestnych komunikáciách je výborná, nakoľko cesty vedie súbežne s traťou, ktorú máte stále po ľavej strane a idete stále hlavnou cestou...Odbočky z cesty na vlakové zastávky sú síce dobre označené (pozn. BAHNHOF), ale musíte byť naozaj pozorný, aby ste ich včas zbadali, zo smeru Rekawinken sú vždy na ľavej, či ľudovo povedané, na druhej strane cesty a tak to trošku trvá, kým si na to človek zvykne. Ale nebuďte z toho smutný, aj my sme sa niekoľko krát otáčali...

EICHGRABEN – ALTLENGBACH – v poradí prvá zastávka ktorú sme navštívili. Skôr, kým sme na ňu prišli, urobili sme niekoľko traťových záberov asi dva kilometre pred ňou, nakoľko sme vedeli, že majú v dvadsať minútovom rozdiele za sebou ísť„vlajková loď“ rakúskych železníc RAILJET a nemeckých železníc – jednotka ICE...Samozrejme pred ich prechodom išli na Viedeň súkromníci i nemecká 101, ktoré nám očividne zvýšili náladu.

Ortuť na teplomere nekontrolovateľne stúpa k tridsiatke, slnko páli a sme spokojní, že sa predpoveď počasia meteorológom opäť nevyplnila. Rozhodli sme sa, že sa vyberieme na miestnu železničnú zastávku. Na kruhovom objazde v Eichgrabene odbočíme doľava a pokračujeme do centra mestečka. V diaľke je vidieť vysoký viadukt, pred ktorým je odbočka vpravo, ktorou sa dostanete na priestranné parkovisko. Zastávka má na oboch koncoch návestidlá, ktoré zmenou návesti na „Voľno“ upozornia, že o niekoľko desiatok sekúnd bude prechádzať vlak...Zastávka sa nám naozaj veľmi páčila a počas dňa sme sa ňu ešte jeden krát vrátili.

Pokračujeme v našom výlete o kúsok ďalej, do malej dedinky MARIA ANZBACH, nad ktorou je položená malá nenápadná železničná zastávka. Opäť nezničená, čistá...Pozeráme, ako nám tu svieti slnko a rozhodli sme sa, že sa sem ešte počas dňa vyberieme. Zastavili sme sa na nej vlastne len s dôvodu, že na Mníchov mal prechádzať ICE vlak.

Posledné miesto, na ktoré sme sa vybrali, bola zastávka HOFSTATT , položená v nadmorskej výške 256 m.n.m a ktorá je od Viedne vzdialená 35,8 km. Ak si odrátame kopírovanie železničnej trate členitým terénom, pôsobili sme asi v desať kilometrovej cestnej priamke. Veľkým pomocníkom nám bol aj Theov cestovný poriadok rakúskych železníc, v ktorom sme kontrolovali prechody vlakov cez nami navštívené miesta, ktoré nájdete pod číslom trate110 (Wien Westbf – St. Pölten Hbf).

Čo viac ešte napísať? Myslím si, že už asi nič, ak ste si pozorne pozreli fotografie, urobili ste si zaiste sami úsudok, či sa naozaj „len na skok“ od Viedne oplatí vycestovať. Poriadok, veľká frekvencia vlakov, rôznosť hnacích vozidiel dávajú plusové body a záruku, že výlet za pravým železničným rytmom sa do uvedených končín bezpodmienečne oplatí !