Nie priatelia, nejde sa natáčať štvrtý diel podarenej letnej trilógie z Južných Čiech. Ale so spomenutými komédiami má dnešný článok predsalen niečo spoločného. Akurát namiesto Južných Čiech - Južné Slovensko, namiesto Škopkových a Konopníkových - Jaro a ja, miesto kravičiek so slúchatkami - takmerblonská železnica. Všetko ostatné je ako cez kopirák...

Do našej krásnej vlasti nám zavítali nebývalé horúčavy, na ktoré sme si v posledných rokoch chtiac-nechtiac museli zvyknúť. Teploty, blížiace sa štyridsiatke, kedy ortuť v teplomeri každý rok predlžuje svoje poznanie trate v kapilári, vzduch takmer bez pohybu, rozžeravená mestská dlažba, páliaca aj cez podrážky vzdušných sandál a k tomu týždeň dovolenky... Volám Jarovi: poďme niekam fotiť. Najskôr som bol okomentovaný tým, že či mi šibe, v tomto dusne sa niekam tralalákať a celý deň behať okolo žeravých šínov. Ale nápad zrejme zabral, lebo po „krátkej“ a plodnej debate, z ktorej profitovali telekomunikačné spoločnosti, sme sa dohodli, že vypadneme na jeden deň z prehriatej Bratislavy niekam do lona prírody, kde vedú oceľové rovnobežky železničnej trate. Mimovoľne som si spomenul na podobnú akciu, ktorú som kedysi absolvoval s Paľom - v júli 2004 a tak som navrhol, aby sme znovu navštívili trať 150 v úseku Šurany - Levice. Návrh bol prijatý a tak sme v stredu 19. júna 2013 o piatej hodine rannej vyrazili do terénu. Možno si niekto povie, že na letné fotenie vzdialenej trate je to trošku neskoro - je pravda, že s Paľom sme pred rokmi vyrážali z Blavy o dve hodiny skôr, aby sme pochytali ranné osobáky, ale práve z týchto skúseností čerpajúc, sme sa tentoraz s Jarom dohodli, že vyrazíme neskôr, ale zato sa pokúsime vydržať pri štreke až do večera. To sa nám s Paľom pred rokmi nepodarilo, lebo únava zo skorého vstávania a nekvalitného spánku v dusnej noci a tropické horúčavy, ktoré nás pri tejto trati sprevádzali aj vtedy, nás dočista zlikvidovali a už krátko popoludní sme museli zahájiť taktický ústup do tieňa rozžeraveného bydliska. Neskorší tohoročný výjazd sa nám oplatil, lebo aj napriek rovnakým tropickým podmienkam, sme pri trati vydržali až do 19. hodiny. Možno je to tým, že po deviatich rokoch už sme na takéto teploty viac zvyknutí, kto vie...

Cesta do Šurian prebiehala pokojne. V Šali sme zastihli rannú špičku v podobe asi 100 metrovej „kolóny“ - našťastie v protismere a nevdojak sme si spomenuli na tie „naše“ špičky v hlavnom meste, v ktorých zvykneme trčať 20 - 30 minút a v čase posunutom asi o hodinu, kedy sa „krajský“ nával preštrikuje do Bratislavy. Za Tvrdošovcami sme na hlavnej trati spozorovali nákladný vlak, smerujúci do Palárikova a tajne sme dúfali, že bude smerovať na Pohronie. V Šuranoch sme sa vyhli „veľkej“ stanici a zamierili sme rovno na zastávku Šurany zastávka. Ako prvý sme chytili osobný vlak 5724 z Levíc do Nových Zámkov, vezený Laminátkou 240 078-6. Bohužiaľ v prudkom protisvetle.

Po jeho odchode sme sadli do auta a pokračovali do Úľan nad Žitavou. Po ceste nás zaujal oceľový most cez rieku Nitru, ktorý sa nachádza pred vchodovým návestidlom do Úľan. Ešte sme sa ani nestihli poriadne poobzerať, keď na moste zahučal vlak. Mali sme šťastie - nákladný vlak z hlavnej trate skutočne odbočil k nám. Viezla ho krásna Laminátka 240 079-4.

Miesto sa nám páčilo a tak sme tu fotografovali aj ranný R 831 TAJOV, osobák 5802 zo Zlatých Moraviec, ďalší osobák 5725 do Levíc a Ex 530 HRON do Bratislavy, vezený Esom 363 101-7.

Rozbitá železničná zastávka v Radave nás neveľmi nadchla a tak sme sa presunuli pod cestný nadjazd za dedinou. Zatiaľ, čo Jaro aj s Felíciou sa chladili v tieni nadjazdu, ja som sa vybral škvariť na slnko kúsok k Podhájskej, kde sa trať aspoň trochu láme k násvitu. O desať minút prihrkotal rýchlik 830 TAJOV s Plecháčom.

Ďalšou destináciou sa stalo letovisko Podhájska. Pri vjazde do obce, sme museli spomaliť, nakoľko úzku cestu husto lemovali davy polonahých návštevníkov s osuškami na pleciach, smerujúcich na kúpalisko. No - v takom počasí sme aj my váhali, či ostať verní železnici, alebo sa ísť schladiť do príjemnej vody. Ale postrkárska Laminátka 240 032-3 v pôvodnom náteri a ešte k tomu celkom čistá, nás presvedčila.

V Podhájskej na stanici sme sa zdržali až do príchodu vlaku R 811 GEMERAN.

Po ňom nasledovala asi hodinová pauza, ktorú sme využili na občerstvenie. Po obligátnej kofole sme sa vyštverali až do Jesenského údolia, kde sme (taktiež v protisvetle) zvečnili R 810 GEMERAN s najbrtovým Plecháčom.

Nasledoval presun cez Iňu, okolo výhybne Pial k zastávke Horný Pial, kde sme pod korunami gaštanov pokračovali v debužírovaní. Keď sa priblížil čas osobného vlaku 5730 z Levíc, rozhodli sme sa mu nadbehnúť. Hľadali sme vhodný plac, ale pre krátkosť času sme ho napokon zvečnili až v stanici Lok.

Na rýchlik 833 TEKOV vezený bratislavskou Laminátkou, sme sa vrátili do Horného Pialu. Neviem, či na tomto výkone jazdí Lamina pravidelne, ale malá zmena rušňa na rýchliku vždy poteší...

Po jeho prechode sme pokračovali po ceste až do Kalnej nad Hronom. Miestna železničná stanica sa nesie v duchu veľkolepej výstavby jadrovej elektrárne v Mochovciach. Aj pôvodná staničná budova, ktorá dodnes stojí, bola nahradená modernou prefabrikovanou stavbou, pripomínajúcou skôr kasárne, než stanicu. Odtiaľto vedie do vzdialenej elektrárne aj vlečka. V rozľahlom nákladovom priestore sa nachádza mohutná betónová rampa, ktorá na pravé poludnie neposkytovala žiadny úkryt pred slnkom. Ale rozhodli sme sa tu vydržať až do poludňajšieho rýchlika 832 TEKOV. Plecháč s kombinovanou súpravou presvišťal okolo nás a nasledujúcu dlhšiu prestávku medzi vlakmi sme strávili na obede.

Po obede hodiny ukazovali pol jednej, čiže najvyšší čas zaujať bojové postavenie. Začala druhá polovica dejstva. A tak sme už iba navštívili benzínové čerpadlo, kde sme sa nachvíľku vychladili v prudko klimatizovanej predajni, dokúpili nápoje a nanuky a hajde ku trati. Dlho sme nešpekulovali. Celkom nás zaujal oceľový most cez rieku Hron. Slnko sa už síce klátilo na opačnú sféru, ale ešte stále to nebolo úplne kontra. Rýchlik 813 SITNO s Plecháčom nás trošku pofúkal, ale horúci vzduch nás už o chvíľu zase kváril.

Miesto nebolo veľmi pohodlné pre dlhé vyčkávania, tak sme sadli do Strieborného Sršňa a presunuli sme sa pod cestný nadjazd za stanicou. Tieň nám prišiel veľmi vhod. O malú chvíľu začali zvoniť rampy na ceste do Vráblov a od Loku sa prihnal osobný vlak 5731 (prvý popoludňajší), tvorený redukovanou pantografovou jednotkou. Bola zložená z motorových vozňov 560 012-7 a 560 030-9.

Len, čo nás minula, objavil sa v stanici nákladný vlak od Levíc, na ktorý nás už vopred upozornil Bocco, za čo mu dodatočne ďakujem. Križovanie prebehlo hladko - nákladný vlak za pomalej jazdy k odchodovému návestidlu stihol vyfasovať „voľno“ a Laminátka 240 019-0 znova začala nahadzovať odbočky. Za mohutného hukotu ventilátorov sa nákladný vlak opäť rozbiehal, veď ho čaká stúpanie do Loku.

Začala pracovať kombinatorika. Uvažovali sme, že až osobný vlak 5731 dorazí do Levíc, mal by opačne z Levíc vyraziť rýchlik 812 SITNO. Nákladný vlak nevyzeral na to, že by lámal rýchlostné rekordy - veď aj toho mal statne naloženého, tak nám jednoznačne vyšlo, že náklad nestihne dôjsť ďaleko, čiže rýchlik ho bude predbiehať v Loku, alebo prinajhoršom vo výhybni Pial. Ako sme uvážili, tak sa aj stalo. Asi o 10 minút sa prihnal rýchlik od Levíc s tradičným Plecháčom.

Ihneď po jeho prechode sme vyštartovali smerom do Loku, čím sme definitívne opustili cieľ nášho dnešného výletu - Levice sme zo zoznamu fotoflekov vyškrtli už ráno. Keď sme sa blížili k stanici Lok, už z diaľky sme videli nákladný vlak s postrkom. Ostali sme v pomykove. Buď „náš“ nákladniak stihol prebehnúť do výhybne Pial, kde ho teraz predbieha SITNO, pričom od Zámkov prišiel (tiež ohlasovaný) nákladný vlak smerom do Levíc, alebo je to ten náš, ktorý tu čakal na postrk z Podhájskej a rýchlik ho predbiehal tu. Keď sme prechádzali cez priecestie a videli sme, že postrková 240 032-3 má rozsvietené koncové svetlá, bolo všetko jasné. TOTO je náš nákladniak a ten Zámocký bohvie kde sa eštelen terigá. Jaro prišlapol plyn nadoraz, lebo vyvstal predpoklad, že nákladný vlak bude odchádzať z Loku na odhlášku za rýchlikom. To sa aj stalo. Preleteli sme obec Lok - v tom teple sa to mohlo javiť, ako mihnutie striebornej čmuhy nad vozovkou a zamierili sme do Horného Pialu. Keď sme asi zo 120 km rýchlosti brzdili na zatvárajúcich sa rampách v Hornom Piali, nebol už na výber fotofleku čas. Zaujali sme pózy priamo na priecestí a zvečnili sme rýchlo idúci nákladný vlak s Laminátkou 240 019-0 na čele a 240 032-3 na postrku ešte raz.

Podľa cestovného poriadku sa má tento vlak križovať s protismerným osobákom v Beši, čiže zase na voľbu miesta a presun neostalo mnoho času. Zamierili sme preto opäť na zastávku Jesenské údolie. Je to naozaj veľmi príjemné miesto na relax pri železnici. Sotva sme stačili vyliezť na perón, zo zákruty vykukla Laminátka 240 043-0 s osobným vlakom 5735 do Levíc. To bola kedysi tak krááásna mašina - ešte keď bola v turnuse na bratislavských osobákoch. Ach kde sú tie časy...

Blonská užovka 5735 sa zvíjala v oblúkoch pred výhybňou Pial a my sme zahájili taktický ústup. Prehriati od tropického slnka, sme sa rozhodli nájsť teraz taký flek, kde sa bude dať sedieť v tieni. Toto nám poskytlo staničné skladisko v Beši. Aj keď nakladacia rampa bola evidentne už niekoľko hodín v tieni, stále bola rozpálená tak, že sa na nej nedalo sedieť bez podložky. Na stráni za stanicou vyťahoval družstevný Zetor na cestu vlečku so senom a na troleji čvirikali operenci. Idylu príjemného popoludnia prerušil až hluk prechodiaceho vlaku R 835 URPÍN, na čele s dnes už fotografovaným najbrt Plecháčom 242 221-0.

Nechcelo sa nám z tieňa preč, tak sme ostali čakať aj na osobný vlak 5736 z Levíc, ktorý prišiel asi o dvadsať minút. Laminátka 240 028-1 pekne kontrastovala so staničnou vodárňou.

Pohľadom do cestovného poriadku sme zistili, že v Podhájskej by sa mal križovať s protiidúcim expresom 531 HRON. Viem. Veľa fotiek z jedného miesta je o ničom, ale keď bolo tak úmorné horko, veru sa nám ani tentoraz nechcelo presúvať inde. Hútali sme - do Pozby to už stejne nestihneme a aj tak to bude proti slnku. A postaviť sa teraz mimo tieň pre taký záber - to nemá cenu. Tak sme v tieni skladiska počkali aj spomínaný expres. Viezla ho Laminátka 240 119-8, ešte celkom čistá.

Po jeho prechode sme opäť nasadli do Striebornej Strely a pomaly sa spustili dolu k Pozbe. Úvaha o voľbe fotofleku nebola náročná. Ráno sme Pozbiansku zastávku vynechali, tak ju navštívime teraz. Rýchlik 834 URPÍN tu bude pekne nasvietený. Zastávka, ktorej časť bola kedysi adaptovaná na kačabar, poskytovala príjemné posedenie v tieni. Celkom vyšťavení sme vyčkávali URPÍNA. Z ľahkej konverzácie na ľubovoľnú tému nás vytrhli až zvonce PZZ vedľa zastávky. A ako to už býva, keď je človek dekoncentrovaný, dlhšie mu trvá než sa zorientuje a výsledky potom nebývajú vždy celkom uspokojivé. Skrátka, nestihol som včas zaujať miesto pred zastávkou a tak záber, ktorý som tu hodlal vyhotoviť, mi nevyšiel podľa mojich predstáv. No - ale vidieť sa to dá...

Lokomotíva s rýchlikom presvišťala slušnou rýchlosťou. Zvírila „suveníry“ od cestujúcich popri trati a už aj zmizla v oblúku. Evidentne sme boli s energiou na konci. Rozhodli sme sa opäť pre prestávku v občerstvení, ktorá nám padla vhod. Je až neuveriteľné, koľko energie človeku zoberie taká páľava. A uvedomí si to až vtedy, ak je celý deň na slnku. Počas osviežovania nám ušli vlaky 5701 do Levíc (proti slnku), R815 DOMICA smer Levice (tiež proti slnku) a Os 5738 do Zámkov. Keď sme sa zdvihli spod slnečníkov, nastal akurát čas pre vlak 5739 - bohužiaľ tiež proti slnku. Zvečnili sme ho čiste dokumentačne - ťahala ho Laminátka 240 081-0.

No a celkom na záver sme si vybrali rýchlik 814 DOMICA, na ktorý sme si počkali tam, kde sme ráno začali - v Šuranoch zastávke. Pri peróne boli krásne čerešne, bohužiaľ boli vyzbierané do výšky dospelého cestujúceho a po pernom dni sa nám ani jednému nechcelo šplhať po stromoch. Tak sme si nechali zájsť chuť a pod pekelne rozpáleným plechovým prístreškom zastávky sme čakali, až zvončeky priecestia ohlásia blížiaci sa rýchlik. Nečakali sme dlho a Plecháč 242 227-7 presvišťal okolo nás, aby sa s nami po celom dni strávenom pri štreke, rozlúčil.

Slnko sa nachýlilo k západu. Už stratilo veľa zo svojej intenzity, ale ešte stále nás prehrievalo do morku kosti. Posledný pohľad do cestovného poriadku už nepriniesol nič vzrušujúce. Jediný vlak, ktorý sa ešte oplatilo odfotiť, bol osobák 5740 z Levíc, ktorý mal prísť o necelú hodinu. Tak dlho sa nám už čakať nechcelo. Sadli sme preto do Strieborného Tátoša a nabrali sme kurz do Bratislavy. S krátkym pobytom v Tvrdošovciach na zmrzline, sme boli doma o necelé dve hodinky. Ďalší pekný deň je za nami...