Milí priatelia. V minulej časti sme rozprávali o trati do Dobšinej. Dnes sa pozrieme do Slavošoviec a vrátime sa na chvíľu aj do Lubeníka.

Vo štvrtok ráno svitlo slniečko. Kalendár ukazuje dátum 24.10.2013. Po raňajkách sme sa vybrali do Plešivca, aby sme zistili, ako je to dnes s manipulačným vlakom do Slavošoviec. Výpravca nás nemilo prekvapil, že manipulák sa mu pred chvíľou ohlásil z cieľovej stanice. Veru, dnes si chlapci privstali a vyrazili na trať v čase, keď my medvede, sme ešte len vstávali z pelechov. Nič to. Aspoň, že bol vôbec zavedený. Sadli sme teda do rakety a svižným tempom sme rázovali do Slavošoviec. Cestou sme sondovali, kde sa dá ísť k trati a kde by sa dal vlak na spiatočnej ceste fotografovať.

Po príchode do Slavošoviec, sme našli pripravenú súpravu. Vozne s drevom boli zostavené na vedľajšej koľaji. Rušeň 742 022-7 čakal pred staničnou budovou so zhasnutým motorom. Dozvedeli sme sa, že sa ešte čaká na záťaž z Papierní. Onedlho k nám doľahol zvuk lokomotívy. Brána závodnej vlečky sa otvorila a na priecestie húkajúc vošla Rosnička T334 0099. Viezla štyri uzavreté vozne, ložené papierenským tovarom. Tieto vtiahla do stanice a hneď sa ponáhľala späť do závodu, aby sa podrobila malej oprave chladiaceho systému. Medzitým naštartoval Kocúr 742 022-7 a presunul papierenské vozne na svoju súpravu dreva. Nasledovala skúška brzdy a pomaly sa blížil čas odchodu.

Po uistení, že máme ešte dosť času, sme sa vybrali na malý vlastivedný výlet. Chceli sme si obzrieť Slavošovský tunel z blízka. Cestu hore do doliny sme našli pomerne rýchlo. Horšie to bolo so samotným tunelom. Došli sme až do lesnej úžiny, kde bol vkusne a čisto upravený areál vstupného portálu tunela. Okrem rôznych preliezok a besiedok, sú tu informačné tabule s náučným textom a fotografiami samotného tunela. Ale tunel nikde... Až náhodou sme skĺzli pohľadom do hlbokej diery na kraji úžiny, ktorá bola obohnaná latkovým plotom a tam bol. Na dne diery, v hĺbke asi 8 metrov sa zreteľne črtal portál Slavošovského tunela. Vedie doň drevené schodište. Vstup iba na vlastné nebezpečie! Bol zážitok, dostať sa do tunela, ktorého vstupné pole nebolo nikdy dobudované...

Po návšteve tunela sme sa vrátili k železničnej trati a už sme len čakali na manipulačný vlak 82241. Z viacerých možností sme zvolili zastávku Slavošovce obec. Po chvíli čakania sa vlak ozval charakteristickým zvukom, rozliehajúcim sa dolinou. Zaujali sme palebné postavenia a exponovali jeho výjazd zo Slavošoviec.

Z Paškovej sme sa presunuli do Plešivca. Blíži sa čas obeda, ale ešte predtým skúsime zistiť, čo sa bude diať poobede. Mali sme veľkú radosť, keď sme zistili, že popoludní (aj napriek tomu, že je štvrtok) pôjde nákladný vlak do Lubeníka s dvomi mašinami, lebo z Magnezitky je hlásená (podobne ako minule) záťaž 19 ložených vozňov. Tejto informácii sme prispôsobili celú našu popoludňajšiu činnosť. Ešte sme dostali hlášku, že z Hucína sa blíži dopoludňajší Lubenícky manipulák, ktorý ide ako sólo rušeň. Tak sme kopli do tej bedne a utekali sme na ďalšie (pre nás) nové miesto - do stúpania nad Gemerskou Hôrkou. Auto sme nechali na križovatke tvaru „T“ a pešo sme vybehli traktorovou lesnou cestou na nenápadné priecestie v lesnom poraste. Ešte sme sa nestačili vydýchať (pupkaté medvede chladia dlhšie) a už nám v oblúku pískala Cecaňa 751 125-6, ktorá tvorí avizovaný Lubenícky manipulák. Ladne sa prešmykla okolo nás a pomaly sa strácala v početných oblúčikoch popri skalnej stene nad Plešivcom.

Vychutnali sme si ju do poslednej chvíľky, kedy najhladnejší člen výpravy (ja) zavelil odchod na obed. Začala sa tortúra - kde sa slušne a najmä rýchlo najesť. Brzotín sme vylúčili okamžite. Zašli sme teda do Plešivca. Pizzérka, ktorá bola v septembri pre adaptáciu uzatvorená, už funguje, ale rada starších (Jaro a Jano) prehlásila, že ich do pizzérie nikto (ja) nedostane. Skúsili sme objaviť jedáleň, ktorú nám doporučovali už v septembri a ktorú sme v hustej domovej zástavbe Plešivca vtedy nevedeli nájsť. Tentokrát sme boli úspešní, avšak iba dovtedy, pokiaľ sme ladne nevplávali do, po povalu natlačeného, malého hostinca a pokiaľ nám vrchný neoznámil, že jedlo vydáva iba na objednávku deň vopred. Á-ha! Znova sme sadli do auta a vážne sme začali analyzovať situáciu. Ostávali nám už len dve možnosti: ísť do Rožňavy, alebo do Tornale. Oboje predstavuje určitú vzdialenosť od záujmového miesta, ale hlad je mocný pán a tak sme sa rozhodli skúsiť šťastie v Tornali. Jaro, ako starý zájazdový šofér nesklamal a skutočne nás doviezol do veľmi príjemnej reštaurácie v centre Tornale s klasickým obedovým menu. Ceny nanajvýš priaznivé, šikovná a veľmi príjemná obsluha, jedlo bolo na stole v priebehu pár minút a chutilo naozaj ako domáce. Skrátka miesto, kde sa oplatí vrátiť. Počas konzumácie sme preberali doterajší, ako aj nasledovný postup prác. Po dobrom obede sme mali dostatok času navštíviť vedľajšiu cukráreň. Káva so zákuskom padla veľmi vhod.
Obed sme oznámkovali na jednotku s hviezdičkou a po krátkej návšteve drogérie sme sa otočili naspäť k Plešivcu. Cestou nás dobehol poludňajší rýchlik R 811 GEMERAN, ktorý viezla 757 011-2. Predviedla, aký je rozdiel medzi sto-kilometrovou rýchlosťou na železničnej trati a na ceste. Dala nám veru zabrať. Chceli sme ju predbehnúť, že ju niekde cvakneme, ale podarilo sa to len do tej miery, že sme v Čoltove na priecestí zaflekovali pred zavretými rampami a ako z núdze cnosť, som ju exponoval cez čelné okno Felície. Taký obrázok ani nemá cenu - mašina nie je celá, navyše je fotená cez nie celkom čisté okno auta... Ale v archíve ostane pre spomienku. Po otvorení závor sme sa otočili a zmierneným tempom sme si to nasmerovali do Gemerskej Hôrky zastávka, kde sme plánovali prvý bod fotenia poobedného manipuláku do Lubeníka.

Odpoludňajšie slniečko krásne hrialo, ako keby ani nebol koniec októbra. Pamätám sa, že takýto október som naposledy zažil, keď som bol na vojne v prijímači v Šuranoch. Bolo tak teplo, že sme pozhadzovali kabáty a sadli sme si na betónový perón niekdajšej zastávky. Všade ticho, kľud, ktorý sporadicky prerušilo auto, prechádzajúce priecestím. Táto idylka netrvala dlho. Ani 15 minút netrvalo a už sa od Plešivca niesol hrmotavý hluk dvojice Zamračených. Potom na chvíľu ustal, keď vlak brzdil do pomalého úseku, ale keď sa predná mašina ukázala na priecestí a jej rušňovodič nás húkačkou pozdravil, začali oba stroje vyvíjať ťažnú silu a to bol ten pravý koncert, pre ktorý sme sem merali cestu. Páni, to bol hrmot...

V Lubeníku sme zašli na stanicu, kde sme si naše prsaté krásavice počkali. Urobili sme zopár dokumentačných záberov a presunuli sa k odovzdávkovému koľajisku SMZ, kde sme hodlali sledovať posun so súpravami. Ale nedošli sme. Z cesty sme zbadali, ako modro-žltý Kocúr T448 0666 tlačí zo závodu SMZ na odovzdávkové koľajisko dnešnú ohlasovanú záťaž. Reku, keď ju zatlačí, bude chcieť zdrhnúť domov, ako minule. Poďme na vrátnicu a urobíme aspoň symbolické foto s materským závodom. Tu sa nám šťastie otočilo chrbtom. Nielen, že na Kocúrisko sme si museli počkať hodnú chvíľu, ale ešte k tomu si so sebou vlieklo prázdne vozne od ranného manipuláku. Čerta! No čo už. Z nás troch mal najlepšiu fotku Jano, ktorý stál od priecestia najďalej a mal tak možnosť vytvoriť bočný, vozňami nerušený záber mašiny, aj areálu závodu.

Kocúr zmizol v útrobách magnezitky a obsluha vrátnice šikovne zatvorila bránu cez trať, čo hovorilo jasnou rečou - dnes sa už von nepôjde. Zbalili sme saki-paki a pobrali sa k odovzdávkovému koľajisku. Tu sme mali fúru času, lebo s posunom sa ešte nezačalo. Posadali sme si do terénu a čakali na prvú z ceckatých lokomotív. Asi za pol hodinu sa zaprášilo z výfuku 751 118-1, čo bolo neklamným znamením toho, že sa o chvíľu začne posunovať. Tak aj bolo. Uvedená Morózia pribehla naprázdno k nám, zavesila si ťažkú súpravu a vytiahla ju do stanice. Druhá umelkyňa 751 125-6 zatlačila na uvoľnenú koľaj prázdne vozne, čo dnes priviezli z Plešivca a potom zašla na čelo dnešnej záťaže. Tým sa exhibícia skončila a ostalo už iba urobiť brzdu, spočítať percentá, spísať papiere a vyraziť.

Tak sme vyrazili aj my. Rozhodli sme sa, nakoľko sa slnko chystalo zaliezť za vysoké hory, že nebudeme špekulovať a na spiatočný vlak, ktorý pôjde ako Mn 82253, si počkáme v Jelšavskej Teplici. Keď sme tam dorazili, bolo jasné, že vlak musí ísť do pol hodiny, lebo potom už bude celá dolina v tieni. Šťastie je vrtkavé a opäť sa nám obrátilo. Na vlak sme čakali asi štyridsať minút, ale keď sa už citeľne zotmelo, zbalili sme fototechniku a sklamaní sme sa pobrali het. Nevedno, prečo vlak zostal tak dlho v Lubeníku, ale keď už sa nedá fotiť, aspoň si vychutnáme jeho jazdu v tiahlom stúpaní za Hucínom. Zastavili sme na našom, dobre známom „poľnom“ priecestí a v kľude príjemného večera uprostred prírody, sme čakali na známy tristo-desiatkový zvuk. Keď sme začuli prvé vibrácie, bola už regulérna tma. Vlak sa pomaly, ale hlučne približoval. Okrem zvuku rozbesnených motorov, ho prezrádzal aj ostrý lúč halogénového reflektora. Ech, to bola radosť počúvať. Vlak sa pomaly presúkal okolo nás. Ešte chvíľu sme si vychutnávali jeho koncert, naposledy sme sa za ním poponáhľali do Gemerskej Hôrky na zastávku a tam sme definitívne ukončili naše dnešné poletovanie za mašinkami.
Večer prebehol obligátne: večera, plánovanie následného programu a napokon hlboký sladký spánok, ku ktorému nám, ako uspávanka, dopomáhal nádherný zvuk niektorej z Plešiveckých Cecaní, ktorá postrkom vytláčala nočný nákladný vlak do Lipovníka...

V piatok ráno sme opäť vstávali neskoršie. Je 25.10.2013 a to je náš posledný deň výletu. Program, ktorý sme si naplánovali, sme do bodky splnili včera a predvčerom. Dnes už iba lážo-plážo pobudneme pri hlavnej trati a odfotíme, čo pôjde. No, moc toho nešlo...
Po nalodení sme sa vypravili k Jablonovskému tunelu zo strany od Jablonova. Reku uvidíme, ako to tam vyzerá a podľa toho sa rozhodneme, čo ďalej. Východnejšie sa nám ísť nechcelo, lebo dnes nás čaká cesta až do Bratislavy. Slniečko krásne svietilo, okolie trate pri tuneli je nanajvýš sympatické, tak sme sa rozhodli tu zostať a odfotiť dvojicu dopoludňajších rýchlikov.

Po ich prechode, sme sa zastavili na Soroške, kde sme si pochutili na tradične dobrej fazuľovici. Následne sme urobili menší nákup v Rožňave a pomaly sa pohli smerom domov. Po ceste sme videli v rožňavskej stanici posunovať Cecaňu. Vydedukovali sme, že ak by to bola mašina z Dobšinej, tá by mala ísť v dohľadnej dobe domov do Plešivca. Odbočili sme preto z hlavnej cesty a zakotvili sme v zastávke Vidová. Veruže sme sa nemýlili. Netrvalo dlho a zvony PZZ ohlásili blížiaci sa vlak, ktorého smer prezrádzala aj predzvesť do Plešivca.

Po jej prechode sme sa aj my pobrali do Plešivca, že ešte na záver nakukneme, čo je nového. Cecaňa 751 125-6 sa s nami prišla rozlúčiť ku stavadlu a napokon zmizla v areáli depa. Vyčkali sme tu ešte na poludňajší rýchlik 811 GEMERAN do Košíc a pokračovali sme na juh.

Našou ďalšou zastávkou bolo Bohúňovo. Celkom sympatická dvojkoľajná zastávka pod vysokým svahom priam ponúka spektrum možností na fotografistické vyžitie. Jeden na kopec, druhý do oblúka, tretí na zastávku. A výsledok:

To bolo naše definitívne posledné zastavenie na Gemeri. Naštartovali sme modrý šíp a zamierili na západ. Dnešné fotenie bolo síce chudobné, ale zato pestré a krásne slnečné. Radosť z úspešného výletu bola taká, že cestou sme si poniektorí začali aj spievať: „Keď si šťastný, tlieskaj rukami...“. Keď malo prísť na strofu „Keď si šťastný, búchaj nohami...“, bol som rázne zastavený majiteľom vozidla, že nepotrebujeme prísť domov, ako Flinstonovci.

Na dnes sme už nič neplánovali, iba v kľude prísť do Tomášoviec, rozlúčiť sa a pokračovať do hlavného mesta. Iba pred Lučencom zaznel v aute nápad, čo keby sme DOMICU cvakli ešte aj tu niekde. Pohľad do cestovného poriadku prezradil, že je to nanajvýš reálne. Prebehli sme teda do Podrečian, kde sme si na rýchlik počkali.

Potom sme už definitívne zbalili sakramenty a pobrali sme sa preč od železnice. Nasledovala dobrá večera (tradičná tomášovská bôbovica), po ktorej sme sa rozlúčili s Janom a odcestovali domov.

Milí priatelia. Rozhodli sme sa stráviť pár dní v lone krásnej Slovenskej prírody. Vybrali sme si oblasť Gemera, ktorý je výnimočne krásny svojimi prírodnými útvarmi a úkazmi, ako aj relatívne nepoškodenou prírodou. Snažili sme sa zdokumentovať prevádzku na miestnych tratiach a v rámci možností si to aj trošku užiť. Myslím, že hovorím za všetkých, ak poviem, že sme si to skutočne užili, obidva výlety sa podarili a ešte dlho nám ostanú v pamäti všetky tie krásne pohľady a zážitky, o ktoré sme sa chceli podeliť aj s Vami, prostredníctvom týchto článkov.