Milí priatelia. Síce oneskorene, ale predsa som sa dostal k tomu, aby som napísal pár viet o veľmi peknom výlete s Prievidzským Parostrojným Spolkom do Slovenského Raja. Organizátori sa rozhodli, prevetrať svoju motorovú pýchu - Cecaňu T478 1131 a pri tej príležitosti sa pozrieť do najkrajšieho kúta našej vlasti, Slovenského Raja. Výlet bol veľmi vhodne načasovaný na druhý augustový víkend a priamo úmerne tomu, nám prialo aj počasie.

Plán jazdy bol takýto: v piatok 8. augusta presun z Prievidze cez Hornú Štubňu, Diviaky a Banskú Bystricu do Dobšinskej Ľadovej Jaskyne, v sobotu 9. augusta pendlovačka z Ľadovej Jaskyne do Telgártu, následne späť do Jaskyne a pred obedom odchod do Dediniek a Mlyniek. Potom večer návrat do Jaskyne. V nedeľu 10. augusta ráno presun do Telgártu a poobede návrat zo Slovenského Raja domov, do Prievidze po rovnakej trase, ako v piatok.

S kamarátom Jarom sme sa rozhodli, že sa na prvé dva dni pôjdeme pozrieť. Čistučká unifikovaná Cecaňa s rýchlikovými, tmavozelenými vozňami, bola pre nás lákadlom. V piatok pred obedom sme sadli do auta a kľudnou jazdou sme sa presunuli do Prievidze, kde mimoriadna jazda začínala. Po ruko-potriasačke a krátkom rozhovore s kamarátmi z PPS, sme urobili zopár dokumentačných obrázkov a presunuli sa na prvé miesto dnešného fotenia. Rozhodovanie nám sťažoval fakt, že dostať sa s autom cez kopec do Turca, sa dá najrýchlejšie iba cez Vyšehradský priesmyk, preto sme volili: buď fotiť vlak až do Handlovej, rsp. Rematy, následne sa presunúť do Bystrice a pokračovať v krasojazde Horehroním, alebo cvaknúť iba nejakú dokumentačku v Prievidzi (vzhľadom k protisvetlu, ktoré tu v danom smere popoludní panuje), prípadne iba niekde kúsok za ňou, potom sa rýchlo presunúť do Štubne a vyťažiť potenciál Hornoturčianskeho regiónu. Voľba padla na to druhé, a tak sme veľa nešpekulovali. Ostali sme stáť v Prievidzi na priecestí so starou cestou na Handlovú. Vzhľadom k totálnemu protisvetlu, bolo možné fotiť iba zboku a aj to len ako-tak. Nevadí, druhý raz vymyslíme niečo iné...

Po prechode vlaku sme naštartovali sršeň a intergalaktickou rýchlosťou sme veľkou obchádzkou fičali za vlakom. Jaro preukázal svoje kvality dlhoročného diaľkového šoféra a do Hornej Štubne na stanicu, sme prichádzali minútu pred príchodom mimoriadneho vlaku. Stihli sme zvečniť príchod, posun Cecane aj prípravu na odchod v stanici.

Nasledoval diabolský presun k odbočke Dolná Štubňa, kde sme vlak za pár okamihov znova exponovali. Zvažovali sme možnosť, ostať na zastávke Horná Štubňa, ale foto-fliačiky boli obsadené inými kolegami. Po prejazde rýchlika cez odbočku, som sa skusmo vyšplhal na terénnu vyvýšeninu v cípe odbočky. Síce z hľadiska násvitu nebola poloha veľmi ideálna, ale okolitá krajina dodáva miestu veľmi peknú atmosféru, tak som sa rozhodol, že spiatočnú cestu vlaku z Diviakov zvečním práve tu. Jaro ostal priamo na odbočke, čím sme dosiahli dva rôzne uhly záberov. Vlak striktne dodržiaval cestovný poriadok a tak sa onedlho ukázal v diaľke za budovou odbočky. S burácavým dunením sa rýchlo priblížil, na výhybkách predpisovo znížil rýchlosť a po „vyrovnaní“ súpravy sa pustil zdolať vrcholové stúpanie do Čremošného. Pohľad na retro-súpravu ČSD, v dnešnej dobe vyráža dych. A ten koncert...

Sadli sme do auta a vyrazili sme smerom do Harmanca. Cestou sme kalkulovali, kde a ako ich ešte stihnúť, ale vzhľadom k pomalej a kľukatej ceste cez sedlo Šturec a k rýchlemu cestovnému poriadku vlaku z dôvodu križovania s rýchlikom sme usúdili, že nikde na harmaneckej trati ich už nedostihneme. Správne sme predpokladali, že vjazd do Banskej Bystrice budú dokumentovať domáci fotografi, tak sme zmiernili tempo a rozhodli sme sa prejsť až za Bystricu a postupne (podľa možností) vlak stíhať na horehronskej trati. Prvou zastávkou v tomto regióne bola Slovenská Ľupča, kde nám časovo vhod prišiel večerný rýchlik 820 Horehronec, so svojou turnusovou 757 005-4. Súbežne s ním sa ponad ľupčiansku rovinu presúvala kopovitá oblačnosť. Jeden Cumulus-Mediocris nám slnečný násvit vlaku dokonale zakryl. Je to vidieť aj na fotografii, ktorá spadla do kategórie „bez násvitu“. Počkali sme ešte na križovací osobák 7719 do Brezna a po jeho odchode sme lokalitu s protivnou oblačnosťou opustili.

Zhodli sme sa na tom, že vlak takého formátu, je vhodné fotiť v atraktívnejšom prostredí. Voľba padla na odbočku Chvatimech. Vzhľadom k neskorému odpoludniu je možné vlaky do Brezna fotiť na tomto mieste už iba z boku. Ale mali sme šťastie a stihli sme zachytiť protismerný osobák 7720, ktorý bol v piatkovom duchu tvorený klasickou súpravou s Okuliarnikom 754 010-7. Tesne pred mimoriadnym rýchlikom z Prievidze, nám cez „piknik v tráve“ prebehol, už raz fotený motorák 7719. Keď sa v oblúkoch za kopcom ozvalo známe dunenie, zaujali sme fotofleky a znova sme exponovali, nami sledovaný rýchlik.

Opäť zrýchlený presun, opäť kombinatorika. Do Brezna ich nestíhame, než sa preštrikujeme cez mesto, budú prechádzať zastávkou „Mesto“. Na Halnách je to v tieni, teda poďme ďalej a uvidíme. Premýšľali sme nad známymi flekmi za Gašparovom a v Beňuši, ale tieto už boli obsadené. Frčali sme ďalej, až sme sa dostali k známemu oblúku na planine, pred Polomou.

Slnko už padlo za horizont, tak fotografie už nie sú veľmi pre náročných. Ovšem z dokumentačného hľadiska ešte sú použiteľné. Ďalšou zastávkou bola vchodová rovinka stanice Heľpa, kde tesne pred prejazdom vlaku vypovedala službu baterka a náhradná sa vyvaľovala v aute.

Za Heľpou už sa fakt zotmelo. Fotoaparáty sme odložili do brašní a pomaly sme sa ťahali za rýchlikom do kopcov. Po ceste som ešte robil pokusy z okna idúceho auta, ale pre nastalé svetelné podmienky už sa jednalo iba o čisté „lízy“. Výnimkou bol posledný cestný prejazd pred Červenou Skalou, ktorý križuje cestu 66. Situáciu, ktorú pred priecestím vytvorili fotografi z ČR, som nemohol nechať bez povšimnutia. Teda ja tiež nie som „svätý“ šofér, ale toto by som sa neopovážil urobiť pred priecestím ani ja...

Vlak sa pomaly, ale isto blíži k svojmu cieľu. Popod zastávkou Telgárt penzión prechádzame v čase, keď z mimoriadneho rýchlika vystupujú účastníci zájazdu, ktorí budú v Telgárte ubytovaní. My sme pokračovali do Dobšinskej Ľadovej Jaskyne, kde sme na prievidzský rýchlik počkali. Pozdravili sme sa s výpravcom, chvíľku porozprávali o starých dobrých časoch na tejto trati a za úplnej tmy a sadajúcej večernej hmly, sme spoločne privítali výletný vlak, ktorý sem dorazil už ako „súpravový“. Po príchode mašinkári urobili posun s rušňom, aby bola súprava na ráno pripravená a motor Cecane po dlhej ceste definitívne stíchol.

Popriali sme prievidzským majstrom Dobrú Noc a vybrali sme sa hľadať ubytovanie. Mali sme šťastie a našli sme nocľah hneď na prvý pokus - v Ranči pod Ostrou Skalou. Teplá sprcha a večera nám padli veľmi vhod. Pred spánkom sme ešte zhodnotili priebeh dňa, upresnili sme si program nasledujúceho dňa a potom sme sa ponorili do nočného hlbokého spánku, doprevádzaného šumením hory a prúdom riečky Hnilec, popod oknami...

Je sobota, 9.augusta 2014. Ráno nás ničím neprekvapilo. Keď v tomto kraji sadne večer opar, bude nás doprevádzať aj ráno, až pokiaľ sa po oteplení prvými rannými lúčmi nezačne vyparovať do vyšších vrstiev atmosféry. Tak sa aj stalo. Po improvizovaných raňajkách sme sa v rúšku rannej hmly presunuli do stanice Dobšinská Ľadová Jaskyňa. Motorová krásavica už bola naštartovaná a zahrievala svoje technické vnútornosti na prevádzkovú teplotu. S personálom vlaku sme chvíľku pokecali, upresnili sme si plán jázd na dnešný deň a potom sme sa rozlúčili.

Možností na fotografovanie je veľa, stačí si vybrať. Pre ranné protisvetlo sme sa rozhodli zvoliť stanicu Vernár. Ako sme správne predpokladali, túto stanicu v tomto smere vlaku „profesionáli“ vynechajú, tak sme tu boli sami. Viem, na top-galériu to nie je, ale aj za takýchto svetelných podmienok má skalná stena nad stanicou svoje čaro. Musím úprimne vzdať hold ošetrovaniu stavebných objektov železníc. Staničná budova vo Vernári je dlhodobo neobývaná, vydaná napospas milosti a nemilosti okoloidúcich a podľa toho aj vyzerá. Objekt, ktorý sa nachádza v tejto nadmorskej výške (najvyššia stanica normálneho rozchodu v rámci celej bývalej ČSD - nadmorská výška 1018 m n. m.) je dlhodobo nevykurovaný a neudržovaný, čoho následkom je narušenie muriva, silne poškodené podlahy a prepadnutý strop. Ešte keď spadne strecha, ostane z tejto stavby sutina. A práve fakt, že sa jedná o najvyššie položenú normálnerozchodnú stanicu v republike o určitej historickej hodnote, naviac obklopenú nádhernou prírodnou scenériou, by mal byť motivujúcim pre pracovníkov, ktorí rozhodujú o hmotnom investičnom majetku železníc. A nie je...

Po prechode ranného Sv-vlaku, sme sa vydali za ním do Telgártu. Na stanici už bolo o poznanie viac fotografov. Po ceste totiž vlak zastavil v zastávke Telgárt Penzión a zobral svojich cestujúcich na palubu. V Telgárte sa uskutočnil posun s mašinou, po ktorom sa vlak presunul do telgártskej slučky, kde pózoval fotografom.

Ranný opar zmizol a ukázalo sa krásne augustové ráno. Modrá obloha a čistá viditeľnosť priali fotografom. My s Jarom sme sa rozhodli pre besnícky priesmyk. Reku, na Telgárte budú všetci a ostatní budú na Chramoške, tak poďme my ďalej. Ja som vystúpil z auta dole pod násypom, kde trať vychádza z tunela a esíčkom sa vinie k hronskému prameňu. Jaro šiel vyššie a fotil celú panorámu od cesty...

Vlak prešiel a my sme sa vybrali za ním. Zakotvili sme opäť v Dobšinskej Ľadovej Jaskyni, kde bol písaný dlhší pobyt. Mašinka už bola zhasnutá, čo nasvedčovalo tomu, že sa do odchodu nebude už nič diať. Voľný čas sme strávili debatou s ostatnými fotografmi. Následne sme využili mimoriadny posun za označník, uskutočnený pre fotografov a vybehli sme, zdokumentovať ho do Stratenej. Najprv sme fotili pred zastávkou na začiatku obce a potom sme sa vybrali k oceľovému mostu ponad cestu 66 do Dobšinej.

Po ukončení posunu vlak počkal na výletníkov, ktorí boli navštíviť Dobšinskú Ľadovú Jaskyňu a potom sa vybral na ďalší úsek - do Dediniek.

Aj tu sa konal krátky posun pre fotografov k cintorínu v Dobšinskej Maši a na násyp medzi vodnými plochami Palcmanskej Maše. Tieto miesta boli bohato obsadené fotografmi, reku odtiaľto bude fotiek ako maku, tak sme sa pomaly presunuli do Mlyniek, kde sme čakali na príchod vlaku.

Vlak sa objavil o necelých dvadsať minút. Po jeho príchode sa uskutočnil tradičný posun s rušňom a súprava bola pripravená na večernú spiatočnú jazdu. Účastníci zájazdu mali možnosť, ísť sa okúpať na priehradu.

Stanica so súpravou osirela. Nie však nadlho. Od Zvolena sa priblížil rýchlik 821 Horehronec, ktorý dnes vezie Okuliarnik 754 003-2 v civilizovanom náteri.

Nastala poludňajšia pauza, ktorú sme využili na obed v miestnom motoreste. Po obede sme zastihli osobný vlak 7774 do Červenej Skaly a po jeho odchode sme zahájili taktický ústup. Pre pracovné povinnosti v nasledujúci deň, sme museli dejisko retro-akcie opustiť a vydať sa na spiatočnú dlhú cestu domov. Cestou sme zastihli už iba manipulačný vlak z Červenej Skaly do Brezna, ktorý viezol značné množstvo dreva. Takýto dlhý manipulák som tu naposledy videl v roku 1998, s rušňom 753 220-3, ktorý vtedy patril depu Brezno. V tých časoch boli v tomto úseku vedené dva páry Mn vlakov a jeden pár Pn vlakov (podľa potreby).

Tak a to je všetko. Výlet splnil naše očakávania. Krásna mašinka aj súprava, nádherná lokalita, vydarené počasie, priateľsky naladená osádka vlaku, skrátka akcia na výbornú. Dúfam (a nielen za seba), že Prievidzský Parostrojný Spolok bude podobné výlety organizovať aj v budúcnosti, aby sme si prišli na svoje aj my, priaznivci motorovej trakcie a epochy unifikovaných náterov na bývalej ČSD. Táto, pomerne nedávna doba, je medzi železničnými fanúšikmi ešte dosť zaznávaná, aj keď jej už dnes iste patrí miesto v železničnej histórii a je potrebné aj túto časť histórie verne dokumentovať - napríklad uvedením múzejného vozidla do patričného náteru.