Prinášame Vám veľmi smutnú správu. Po dlhodobých zdravotných problémoch nás v noci zo štvrtka na piatok 22. - 23. júna 2023 navždy opustil dlhoročný kamarát, autobusový veteránista, železničný fotograf - nadšenec a ilustrátor Jaroslav MATÚŠEK. Dožil sa veku 69 rokov.

Prinášame Vám zopár fotografií, ako spomienku na človeka, ktorý síce publikovaním nevynikal, ale zato mal železnicu veľmi rád a strávil pri nej mnoho voľného času.
Ďalší čas venoval starým autobusom - veteránom, ktorým sa kedysi venoval aktívne, keď ako spoluzakladateľ bratislavského Klubu Historických Autobusov (kha.sk) sám niekoľko z nich vlastnil, udržiaval a robil nimi radosť širokej verejnosti na rôznych zrazoch historických vozidiel, aj na verejných, či neverejných jazdách.








Jaroslav Matúšek sa narodil v roku 1954 v Hodoníne. Detstvo a dospievanie prežil striedavo v Bratislave, kde dochádzal do škôl a na Južnej Morave, kam chodieval za starými rodičmi.

Po zmaturovaní na Strednej priemyselnej škole strojníckej a krátkemu "hľadaniu novej životnej cesty", napokon zakotvil v Dopravnom Podniku Mesta Bratislavy, ako vodič autobusu. Život mu priniesol rodinu a tak sa bolo treba postarať o bývanie. Kto z Vás zažil éru 70. rokov, vie dobre, že to vtedy nebolo jednoduché (ostatne, tak je to dodnes), aj keď sa byty prideľovali takpovediac "zadarmo" - teda podnikové, ale zamestnanec sa musel podniku upísať na 10 - 15 rokov, no pri vtedajšej personálnej politike v Československu to nepredstavovalo veľký problém. Háčik bol v tom, že Dopravný Podnik v tom čase byty nemal, čakalo sa na dostavbu nových bytových komplexov a vzhľadom k poradovníku aj tak nebola veľká šanca, v dohľadnej dobe uspieť, aj keď rodiny s deťmi pri prideľovaní bytov boli uprednostňované. Skrátka, Jaro sa musel poobzerať po inom pracovisku. Možnosť pridelenia podnikového bytu mu ponúkli v bratislavskom závode Montostroj, kde Jarovi zároveň ponúkli prácu vodiča podnikového autobusu. Jaro tým získal dve veci naraz, vlastné bývanie a prácu, ktorú chcel robiť.








Ale jazdenie s autobusom v Montostroji nebolo ono. Jaro chcel spoznať svet. Preto sa po čase s Montostrojom rozlúčil a prešiel ako vodič autobusu do závodu 801 ČSAD Bratislava. Spočiatku jazdil prímestské linky v okolí Bratislavy, ale neskôr sa uvoľnilo miesto v zájazdovej skupine. Starší vodiči, ktorí v tejto skupine pracovali, vzali mladého Jara medzi seba. A tak sa Jaro Matúšek stal (v tom čase) najmladším vodičom zájazdovej skupiny v bratislavskom závode ČSAD.








Čas plynul a prinášal do Jarovho života rôzne zmeny. Starý autobus Škoda 706 RTO-LUX vymenil za ŠD 11, časom dostal Karosu LC 735, neskôr luxusnejšiu verziu LC 736, až napokon v roku 1992 dostal jeden zo štyroch veľkých Mercedesov O 330, ktoré vtedy ČSAD Bratislava zakúpili. Než Jaro opustil toto pracovisko (po roku 1993 už ako SAD Bratislava), okrem zájazdov pracoval aj na rôznych diaľkových linkách - do Prahy, do Českých Budějovic, do Hradce Králové, do Banskej Bystrice, či do Tatranskej Lomnice, ale aj do Viedne, alebo do švajčiarskeho Zürichu.








V roku 1994 sa Jaro rozhodol pre súkromné podnikanie. Zakúpil svoj prvý autobus - Karosu LC 735 a začal podnikať v zájazdovej doprave, ako súkromný dopravca (Autobusová doprava Albatros). Okrem toho sa začal venovať histórii autobusovej dopravy, stal sa spoluzakladateľom bratislavského Klubu Historických Autobusov a sám sa stal vlastníkom postupne niekoľkých autobusových veteránov - predovšetkým starých známych "Škodoviek" Š 706 RTO. Popri tom všetkom sa začal aktívne venovať fotografovaniu železnice, ktorému sa venoval až pokiaľ vládal prísť k trati.








Ako súkromník pracoval až do roku 2006. Za tú dobu vystriedal niekoľko autobusov, s ktorými obehal takmer celú Európu, dokonca sa s Karosou v rámci špecializovaného zájazdu dostal až do Sýrie a Jordánska. Je iba málo československých autobusov, ktoré sa dostali tak ďaleko... V poslednej etape súkromného podnikania vypomáhal Jaro ako vodič v rôznych dopravných agentúrach, ale to už nebola dobrá práca.








Situácia v podnikaní na poli autobusovej dopravy sa začala po roku 2000 zhoršovať. Na trh prišli väčší a silnejší dopravcovia s ponukou moderných klimatizovaných autobusov a tak súkromní zájazdári, vlastniaci jednu - dve Karosy, začali prichádzať o prácu. Do roku 2005 v Bratislave zanikli takmer všetci. Aj Jaro bol touto situáciu donútený, riešiť ďalšie živobytie iným spôsobom. Tak sa rozhodol, že sa vráti tam, kde svoju šoférsku kariéru pred mnohými rokmi začínal - do Dopravného podniku Bratislava, kde aj napokon zavŕšil svoju dlhoročnú profesnú dráhu vodiča autobusu.

Zo začiatku jazdil s kĺbovou plynovou Karosou B 741 na tzv. "delených smenách", od roku 2010 prešiel na školské spoje pre Spojenú školu Mokrohájska, kam aj s kolegami vozil na špeciálne upravených oranžových autobusoch Irisbus Citelis 12 zdravotne ťažko postihnuté deti z celej Bratislavy. Na tejto linke pracoval až do roku 2017, kedy sa rozhodol odísť do dôchodku.

V tomto záverečnom profesnom období sa Jaro začal venovať aj kresleniu. Kreslil krásne a jeho hlavnými témami boli autobusy. Často na papieri tvoril scenérie starých autobusov v blízkosti železničnej trate. Občas nakreslil aj nejakú tú lokomotívu. Jarove obrázky sa stali známe a vyhľadávané. Objavili sa v rôznych kalendároch, plagátoch, knižkách a stali sa motívom rôznych blahoželaní a prianí, napríklad Novoročných, Veľkonočných a podobne.








Aj napriek zaslúženému odpočinku bol Jaro stále aktívny, nie len vo svojom obore. Naďalej sa venoval autobusom, jazdil zájazdovú dopravu u súkromného dopravcu a pravdaže, ostal verný aj veteránom. Okrem toho stále kreslil nové a nové krásne obrázky. Na železnicu už ostávalo menej času, ale bolo to dané aj tým, že súčasná železnica v našej krajine už nie je príliš zaujímavá. Kto zažil lepšie časy minulé, iste zaspomína, ako boli kedysi trate vyťažené. Vtedy nebol problém, vyfotiť 36-obrázkový film za jednu jedinú hodinu. Dnes takú frekvenciu vlakov nájdete iba v zahraničí.








Svoju poslednú jazdu s autobusom vôbec, absolvoval Jaro iba tri týždne pred osudným dňom, kedy nás navždy opustil. Bol to autobusár telom aj dušou. Mnohí ľudia ho tak poznali a mnohí na Jara budú spomínať predovšetkým, ako na šoféra autobusu.








Jaro, Jarko, Jarino, mali sme ťa radi a vážili sme si ťa. Budeš nám veľmi chýbať. Nikdy na teba nezabudneme...