160 rokov Semmeringbahn...

Pod slovom Semmeringbahn si predstavujem kľukatú trať s tunelmi a viaduktmi v nádhernej horskej krajine. Na začiatok pár múdrych slov o tejto trati z mojej hlavy (okopírovaných z internetu).

O čo vlastne ide? O Semmeringskú železnicu vo východnom výbežku rakúskych Álp, ktorá svojimi 16 viaduktmi, 15 tunelmi a viac ako stovkou murovaných mostov, dokázala na púhych 41 kilometroch trate prekonať výškový rozdiel 457 metrov a vytvoriť tak priame spojenie cez horský priesmyk medzi Viedňou a Terstom. Prvý vlak s cisárom Františkom Jozefom a cisárovnou Sisi po nej prešiel 16. mája 1854. Od uvedenia železnice do prevádzky teda uplynulo už 160 rokov. Semmeringská železnica predstavuje prvé prekonanie vysokohorského hrebeňa klasickou železničnou traťou na svete, ktoré bolo na svoju dobu technicky brilantné a mimo iného potvrdzuje, že mnohonárodnostné Rakúsko patrilo vo výstavbe železníc nielen k európskej, ale i k svetovej špičke. Niet sa čo diviť, že Semmeringská železnica bola v roku 1998 zapísaná do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Toľko z histórie a teraz k nášmu „tuti-fruti“ výletu
O tejto akcii sa môj oco dozvedel náhodne na internete a len tak medzi rečou ma o nej informoval. Netušil však, že už dlhšie sa chystám fotiť do týchto končín. Chytil som telefón, zavolal Mišovi a Lofovi a z nevinnej poznámky pri obede sa stala akcia. Do 8. mája ostávali ešte dva týždne a predpovede počasia neboli veľmi priaznivé, no nakoniec to vyšlo. Konečne sme aj my mali šťastie na počasie a v nedeľu o 6:00 ráno sme sa vybrali do Rakúska. Cesta trvala asi 2 hodiny.Prvou zastávkou bola stanica Semmering. Bolo tam prázdnejšie, no stále tam chodí viac vlakov, ako u nás.

Na stanici sa nachádza aj historický motorový vozeň ÖBB: 5044 001-4 (pôvodne typ VT 44, výrobca SGP).

Zo stanice Semmering sme sa vybrali na najväčší a asi aj najznámejší viadukt Kalte Rinne. Nepoznali sme to tam a všade naokolo bol les, no my sme museli nájsť miesto, odkiaľ je viadukt krásne vidieť. Blúdili sme v lese asi hodinu, no nakoniec sme sa dostali iba do krčmy, z ktorej je síce krásny výhľad na Kalte Rinne, no nie taký, aký sme celú tú dobu hľadali. Nevadí, odfotili sme aspoň Railjet, ktorý prechádzal viaduktom.

Pôvodný plán bol, odfotiť parný vlak z Viedne, ako prechádza cez Kalte Rinne, no nemali sme flek a na iné miesto sme to už ani moc nestíhali. Museli sme to risknúť a tak sme sa ponáhľali naspäť do auta. Oco šoféroval, ja som navigoval a stihli sme to! Odfotili sme aj nákladný vlak na čele s Taurusom. V diaľke sme už videli dym z parnej mašiny 52.100.

Po prechode parného vlaku na čele s 52.100 sa nám pred objektívmi ukázal Railjet, po ktorom nasledoval historický vlak, na čele s elektrickou mašinou a súpravou Majestic Imperator. O tomto vlaku ostatní asi nevedeli alebo ich nezaujímal, pretože sme tam zostali už iba s malou skupinkou maďarských fotografov.

Násvit nám už na tomto mieste končil, preto sme sa pobrali asi 500 metrov smerom k Eichbergu, kde nás čakalo, podľa mňa nádherné miesto. Zostávalo už iba čakať. Ako prvý sa nám ukázal - no neuhádnete - Railjet, stúpajúci do strmého kopca.

Už sme si mysleli, že dole v doline sa k nám blíži ďalší Railjet, ale nie! Konečne to bolo naozaj niečo zaujímavé - nákladný vlak s dvoma Taurusmi, na čele s Wiener Lokalbahnen AG.

Predsa sa jej to neskôr podarilo. Síce nie najlepšie, ale lepšie ako nič! Talent z Eichbergu prechádza okolo kravy. Za ním rušňový vlak, dokonca aj s retro mašinou. Povedzme si pravdu, lepšie ako Railjet...

Nasleduje séria fotiek s Railjetom. Sú to nádherné súpravy, no niekedy menej je viac, čo v prípade Railjetov na Semmeringu neplatilo.

Slnko na nás stále pieklo. Nastal koniec fotenia na tomto mieste - v ohrade s kravami a my sa presúvame do ďalekej diaľky, na lúku pod nami. Po príchode sme zostali trochu prekvapení - povedali sme si: „odtiaľto asi nebudeme mat fotky iba my“. Bolo nás tam takmer 50. Stretli sme tam aj skupinu z Čiech, ktorú chcem týmto pozdraviť, bola super nálada! S nákladnými vlakmi sa konečne roztrhlo vrece a tak sme si opäť vyfotili dvojicu Taurusov s kontajnermi.

Spoza oblúka sa nám ukázala, dolu kopcom rozbehnutá trojica typických Rakúskych mašín radu 1044, s nákladom.

Dlho sme tu nemali fotku Railjetu, tak si sem jednu dáme, ako stúpa hore kopcom do Eichbergu a neskôr cez Kalte Rinne do Mürzzuschlagu.

Ďalšia trojica rušňov sa pravdepodobne vybrala pre nejaký nákladný vlak dolu do doliny (spolu s traktorom).

Dva z trojice rušňov 1044, ktoré sme fotili dolu kopcom aj s nákladným vlakom, sa míňajú z Railjetom na postrku, v esíčku smerom na vrchol trate.

Hlavný bod dnešného dňa, bola Nohab-ka, vracajúca sa z Mürzzuschlagu domov do Maďarska. Do jej príchodu nám ostávalo cca. 40 minút a násvit už nebol najlepší. Preto sme sa pomaličky vybrali na ďalšiu lúku, kde to bude ešte fotiteľné. Vystúpili sme z našej „Turbo Fabie“ a vybrali sme sa pomalým krokom dolu kopcom, pretože jediné čo nám mohlo ujsť, bol už iba Raijlet. No, ako som tak pozeral smerom na trať, videl som rozbehnutú Nohab-ku aj so súpravou. Utekali sme dolu k trati, ale nestihli sme to. Cvakali sme počas behu, ako sme len vedeli. Nie, nemohol byť dokonalý cely deň, niečo sa pokaziť proste muselo. Ale to, že z Mürzzuschlagu pustia Nohab-ku o 40 minút skôr, nás naozaj nenapadlo!

Nevadí, podľa mňa máme krásne fotky s nádhernou krajinou a z miest, na ktoré sa určite ešte vrátime, keď už budú všetky Railjety nefunkčné. Dúfam, že sa Vám článok páčil, aj s mojimi legendárnymi smajlíkmi. Ďakujem za prečítanie. Na záver ešte parný rušeň 52.100 Nemka, vracajúci sa v posledných lúčoch slnka naspäť do Viedne.