Moja augustová dovolenka - Moldavsko

railtrains.sk

Dátum:  08.10.2014 0:00   |   Rubrika:  Zo zahraničných tratí   |   Vytlačené:  18.09.2019 7:00

 V poslednej dobe sa ma mnoho známych ľudí pýtalo, prečo som prestal robiť články z mojich ciest po Ukrajine, keď som tam vraj už pomaly viac, ako doma. - Odpoveď je prostá! Všetko sa robiť nedá! Hlavný dôvod je čas. A myslím, že čas nebude problém iba u mňa. Keďže posledný článok som robil v roku 2012 z návštevy Dnepra a Donbasu, chcem teda po vyše dvoch rokoch opäť niečim prispieť a oživiť pohľad na tieto moje cesty. Od tej doby som túto úžasnú krajinu navštívil skutočne mnoho krát. Spoznal som ďalšie miesta, ale aj neskutočné množstvo nových a srdečných ľudí. Smelo môžem povedať, že z fotografií a zážitkov, ktoré už mám by bola aj slušná kniha.










Moja piata cesta v tomto roku bola, ako vždy, plánovaná za východnú hranicu. Aj napriek vojnovému stavu na východe Ukrajiny, rozhodol som sa stráviť letnú dovolenku práve tu. Ako vždy pri cestách po tejto veľkej a krásnej zemi využívam voľný čas na dokumentovanie mojich obľúbených "čmeldov". Preto som sa rozhodol stráviť odpočinok v Odese. Práve do tohto mesta boli totiž určené prvé modernizované lok. ČME3. zo ŽOS Zvolen, síce priamo zo Zvolena prišiel do Odesy iba prvý kus. Tie ostatné budú postavené už na Ukrajine v Poltave a to vrátane už dvoch dokončených, ktoré čakajú na schválenie dokumentov. Myšlienka vyfotografovať tieto lok. priamo v domácom prostredí mi napomohla s výberom dovolenkového miesta. Iba pre informáciu spomeniem, že depo Odesa má vo svojom evidenčnom stave okolo 90. kusov lok ČME3. Cestu som si naplánoval cez územie Moldavska, kde som chcel tiež pozdraviť niekoľko priateľov z minula, no najviac kamaráta Andreja, ktorý žije na severe Moldavska. Už dávnejšie sme sa totiž dohodli, že pri našom ďalšom stretnutí urobíme spoločnú fotovačku s cieľom fotografovať aj niektoré nové čísla moldavských lok. ČME3. Po spoločnej akcii som mal v pláne opäť sa vrátiť na Ukrajinu a pokračovať do Odesy na stretnutie s ďalšími kamarátmi, ktorí tam žijú. Po krátkom uvažovaní som teda zostavil plán na cestu a začínal som sa pomaly pripravovať.

Na druhú polovicu augusta som si v práci vybavil dovolenku a vyrazil som na cestu. Zo stanice Čop som si kúpil lístok do Žmerinky. Do tejto stanice som sa dostal už skoro ráno. Preto som chcel využiť voľný čas čakania a vyfotiť v depe dve lok. ČME2. Vzhľadom na vojnu na východe a rôzne bezpečnostné opatrenia, ktoré tu stále pretrvávajú, nevedel som, či sa do depa sa vôbec dostanem. Preto som telefonicky poprosil môjho dobrého priateľa o pomoc za účelom sprostredkovanie vstupu. Asi po hodine čakania mi zazvonil mobil a hneď po prvých slovách som sa dozvedel ďalšie veľmi príjemné informácie. Po skončení telefonátu som sa stretol s mojím novým sprievodcom na dohodnutom mieste. Po zoznámení ma zaviedol na miesta, kde som potreboval. Bol som veľmi spokojný. Čas nám pomaly ubiehal a po zdokumentovaní požadovaných vecí mi ostali ešte asi dve - tri hodiny času. Preto môj nový priateľ ma pozval na malé pohostenie do ich kancelárie. Po príchode do ich kabinetu som skoro padol na zadok. Neveril som vlastným očiam. Na stole bolo veľké množstvo jedál. Hotová hostina! Hneď som si pomyslel, že toto sa u nás stať nemôže. Neskutočná pohostinnosť ukrajincov sa nezaprie! Po srdečnom pohostení a družnej debate ma priatelia odprevadili na stanicu k môjmu vlaku. Lístok som si kúpil do stanice Oknicsa, ktorá je prvá na území Moldavska a kde som sa mal stretnúť s Andrejom. Vlak bol po výmene rušňov ťahaný lok. 2TE116, ktorú miestny volajú "Fantomas". Zo Žmerinky som bol ťahaný niekoľko hodín "Fantomasom" až do stanice Mohiliv Podolskij. Stanica na hranici, kde prebehla colná a pasová kontrola. Po ďalšom preprahu náš vlak už ťahali moldavské kone v podobe 3TE10M. až do stanice Oknicsa. Niečo po 18.hod. môj vlak zastavil v stanici, kde som chcel. Ja som vystúpil a konečne som sa vrúcne zvítal s priateľom Andrejom, ktorý ma už čakal pri vlaku. Hneď po príchode ma kamarát upozornil, že v priebehu hodiny pôjde nákladný vlak s "Luhankou". Tak som si povedal, že tomu sa odolať nedá! Uschoval som si batoh a potom sme vyrazili do terénu.

Takto sa teda začala moja letná dovolenka!




Lok. Su 251-27 na pomníku v areáli depa Žmerinka. Miesto, kde som sa stretol s mojím sprievodcom, ktorý mi urobil dokonalú exkurziu spojenú s fotením po Žmerinke.




Po prehliadke depa sme trochu pochodili aj po obvode stanice, kde na zálohách pracuje mnoho lok. ČME3. Ako na želanie práve prechádzal s náklad s el. rušňom 2ES5K-062 patriaci do depa Kotovsk. Pomyslel som si, že trochu zmeny neuškodí.




Na zálohe vo vozovom depe bol práve ČME3-6397.


Po prehliadke stanice sme sa už vrátili opäť do depa na spomínané pohostenie. V príjemnom posedení sme prebrali rôzne témy zo života, ale najviac ich otázky smerovali na život u nás. Keďže čas neúprosne ubehol, tak bolo potrebné pomaly sa poberať k môjmu plánovanému vlaku.




Po srdečnom pohostení pri odchode z kancelárie mi moji hostitelia ešte stihli poukazovať niektoré zaujímavé priestory v ich depe, ako je napr. ich botanická záhrada. Vraj niektoré tropické plody si tu pestujú bežne sami.




Stihli sme si prezrieť aj ich slušne vybavenú športovú halu, ktorú zamestnanci depa veľmi radi využívajú. Proste vidno, že majú záujem o šport a zdravie svojich zamestnancov. Skoro, ako u nás!




Lok. 2TE116-1286 už po preprahu v čele vlaku č.47 pár minút pred odchodom. Potom už len srdečné rozlúčenie s mojimi hostiteľmi a pár hodín cesty do Oknicse. " Tak dovidenia priatelia a Žmerinka! - Teším sa na ďalšie stretnutie!"




Po uvítaní s kamarátom Andrejom v Oknicsi sme si ešte počkali na stroj určený pre nákladný. vlak čakajúci už v stanici. Skutočne to bola "Luhanka", ktorá zachádzala na vlak. No, medzi tým ma však ešte potešil aj ďalší prichádzajúci vlak s ČME3-6770. To bol bonus večera, lebo pred rokom mi tento stroj stále unikal.




Keďže spomínaný vlak odchádzal trochu neskôr, ako sme predpokladali, slniečko sa skláňalo k zemi a tak fotenie už nebolo podľa našich predstáv. Svetelné podmienky sa mierne zhoršovali. Ale nakoniec to nebolo až také zlé. Urobili sme svoje "cvak" a vrátili sa do mesta.


Po večeri sme spoločne s priateľom Andrejom trochu posedeli a prezreli v archíve množstvo jeho nových fotografií. Trochu sme spomínali na časy spred roka a taktiež sme preberali náš ďalší spoločný plán! Na druhý deň si bolo treba trochu privstať, tak aby sme už skoro ráno mohli byť v stanici Bălţi. Tam som ja chcel pozdraviť priateľov v depe a hlavne som veľmi túžil fotografovať lok. ČME3-607, ktorá pracuje v jednom súkromnom podniku neďaleko žst. Bălţi Oraš. Vedel som, že to jednoduché nebude, ale chcel som to skúsiť.




Ráno pred 7. hodinou sme vystúpili v stanici Bălţi Slobodzea. Keďže sme vedeli, že za vlakom v ktorom sme cestovali z Oknicse ide na odhlášku náklad, chceli sme ho fotiť na jednom peknom mieste, ktoré môj kamarát veľmi dobre poznal. Žiaľ, nemali sme šťastie dostať sa na plánované miesto tak rýchlo, ako sme chceli. Nákladný vlak nás prekvapil, iba pár metrov od cieľa. No, "Luhanka" so svojim dunivým zvukom ľahko prefrčala okolo nás, ako by sa nám vysmievala a povedala, že ja som lepšia.




Skoré ráno v depe, kde som stretol a pozdravil mojich známych. Opäť vrúcne privítanie. Vyslovil som prosbu o pomoc fotografovať podnikového čmeliaka 607. Keď som sa dozvedel, že deň pred našim príchodom bol tento stroj u nich v depe na oprave, tak mi to prišlo trochu ľúto. Proste smola. No, nestrácali sme nádej a verili sme, že budeme mať šťastie a vyfotíme si ho nikde inde. Skutočne stalo sa! Dobrý priateľ nesklame. Kolegovia z depa vybavili, čo treba. Bolo nám povedané, aby sme prišli v stanovenú hodinu na žst. Oraš. Po prezvonení určenému človeku na mobil, vraj so 607 prídu zo závodu na stanicu a my si ju budeme môcť zdokumentovať. Srdečne sme sa v depe poďakovali a rozlúčili. Potom šťastný sme nastúpili na trolejbus a uberali sa na stanicu Oraš.




Ako nám bolo prikázané, tak sme aj urobili. Po príchode na stanicu Oraš sme zavolali na potrebné mobilné číslo. A skutočne asi po 30. minútach sme už počuli nám známy zvuk. "Čmeldo" 607. prišiel do stanice a začal nám na želanie pózovať Mal som veľkú radosť, že opäť šťastie stálo pri nás.




Urobil som mnoho záberov, lebo toto sa každý deň nevidí a myslím ani nestane. Potom sme sa už, len poďakovali a srdečne rozlúčili. Odišli sme k obedu do centra mesta. Hneď nám lepšie chutilo. Medzitým ma Andrej zoznámil so svojim priateľom Vjačeslavom, ktorý je tiež cez optiku fotoaparátu veľký fanúšik železnice a žije práve neďaleko centra. Po príjemných okamihoch v tomto meste sme sa rozlúčili aj s Vjačeslavom a spolu s Andrejom sme pokračovali v ďalšej našej trase. Smer Ungheni!




Po vystúpení z vlaku v meste Ungheni sme zašli do depa. Pozdravil som náčelníka a nechal mu niekoľko našich spoločných fotografi spred roka. Bol nesmierne prekvapený, že som nezabudol a navštívil ho. Keďže depo bolo prázdne, tak sme sa dlho nezdržali. Vyfotografovali sme si ČME3-4169 na rozchode 1435 mm, ktorá robí prieťahy vlakov do Rumunska a potom sme už pokračovali do hlavného mesta, kde sme mali ukončiť deň. Nasadli na najbližšiu maršrutku a rýchlo sme uháňali do Kišineva.




Do hlavného mesta sme prišli podvečer. Po ubytovaní sme ešte vyrazili na malú prehliadku mestom spojenú s večerou. Využil som posledné svetelné možnosti a urobil tak pár záberov na pamiatku z metropole Moldavska.




V jednom miestnom parku ma zaujala táto miniatúrna šachovnica, ktorá má svoje čaro a láka mnoho ľudí vyskúšať si to priamo tu pod holým nebom.




Taktiež som neodolal vyskúšať si vyfotografovať večernú stanicu. Žiaľ, nemal som statív, tak mi poslúžil aj oporný múrik pri ceste. Pomyslel som si, že je to lepšie, ako nič. Potom sme sa už vybrali na ubytovňu, aby sme nabrali nových síl do ďalšieho dňa.




Ráno sme sa vybrali na stanicu a depa. Na zálohe tu práve pracoval ČME3-6710. Vlastne iba stál, lebo nastala hodina duchov. Potom sme sa už odobrali do depa na stretnutie, kde som ja bol ohlásený, že ich v ten deň navštívim. Kamarát Andrej, hoci bol ako domáci, tak do tohto depa prišiel so mnou prvý krát. Tieto priestory boli pre neho tabu. Po vstupe za bránou depa stálo niekoľko strojov ČME3 pripravených vyraziť za prácou na rôzne prevádzkové pracoviská.




Po stretnutí s priateľom v tomto depe sme si v rýchlosti urobili malú exkurziu. Prechádzali sme okolo zaujímavého vozidla. Bol to stredný diel lok. 3TE10M. V podstate samostatné hnacie vozidlo, ktoré má jedno núdzové stanovište rušňovodiča, ale práve na druhej strane. Žiaľ, už trochu v smutnom stave.




Známe maďarské motorové jednotky D1 od firmy Ganz sú nasadzované v osobnej prímestskej doprave. Sú to staré stroje, ale stále slúžia. Môj kamarát z depa s úsmevom na tvári mi povedal " Technika stará, ale hlavne, že kolesa sa krútia!"




Modernizovaná motorová jednotka D1M-005 pochádza práve z jednej starej maďarskej súpravy Ganz. Modernizácia prevedená v Rumunsku. Len pre info uvediem, že tieto stroje už poháňajú spaľovacie motory Volvo. Skladá sa z vozňov prvej, druhej, ale aj tretej triedy.


Keďže ručičky na hodinách sa rýchlo otáčali, tak po rozlúčke v Kišineve sme sa uberali do mesta Basarabeska. Mesto ktoré leží asi 100 km juhovýchodne, na hranici s Ukrajinou. Niekoľko rokov späť bola z miestnej žst. aj odbočka na Ukrajinu do mesta Arciz. No po technických problémoch bolo na ukrajinskej strane niekoľko kilometrov trate úplne zrušené a vytrhané bez náhrady. Hneď som si pomyslel, že niečo podobné, ako u nás. Veľmi ľahko sa niečo niečo zruší a viac sa navráti!




Po príchode do Basarabesky sme dúfali, že budeme mať šťastie a zachytíme vlak ťahaný strojmi 3TE10M, ale so všetkými tromi sekciami. Posledná bašta, kde takto jazdia v trojici. No tento krát sme šťastie nemali. Znovu náklad s "Luhankou" a ďalší s "Čmeliakom".




V Basarabeske som bol prvý krát a veľmi krátko. Preto sme navštívili aj depo. Pred jednou z hál stál novo opravený vodný žeriav s pamätnou tabuľkou na počesť parnej prevádzky. Urobil som aj niekoľko fotografií na pamiatku aj so samotným náčelníkom depa. Po príjemnom posedení pri kávičke sme sa poďakovali a odišli na stanicu s úmyslom pomaly ukončiť naše dvojdňové putovanie po Moldavsku.




Po príchode na žst. sme sa ešte spoločne vyfotografovali aj pri pamätníku s parnou lokomotívou Er 799-34.




Na záver pred odchodom z Basarabesky som si ešte urobil snímok budovy žel. stanice. Hoci viem, že sa sem ešte vrátim. A asi na dlhší čas.


Po návšteve tohto mesta sme už iba nastúpili na náš odvoz späť do Kišineva a po ceste sme stručne vyhodnotili náš spoločný výlet. Dospeli sme k názoru, že bol celkom slušný, až na nedostatok času pri mojom pobyte v tejto krajine. Sľúbil som, že nabudúce sa polepším a skúsime aj niečo nové. Po príchode do Kišineva som sa s mojim moldavským kamarátom rozlúčil a odprevadil ho k autobusu domov. Ja som už potom zostal sám a preto som využil čas na prehliadku mesta za krásneho slnečného počasia.




Pri potulkách mestom som navštívil aj obchodné centrum a mnoho iných zaujímavých miest, ktoré som si na pamiatku zdokumentoval.




Po príchode na žst. som sa ešte raz prešiel po lávke nad stanicou, aby som videl, či je tam pre mňa niečo pútavé. Vzhľadom na to, že nič nové, tak som si urobil naposledy záber na ČME3-4710 s depom v pozadí. Tentokrát záloha pracovala ako včelička.




Využil som voľný čas a odbehol som si kúpiť cestovný lístok na vlak do Odesy, ktorý odchádzal následujúci deň ráno. Preto som si vyfotografoval stanicu aj za svetla. Zašiel som na večeru, lebo moji muzikanti spustili svoju muziku. Po slušnej večeri som sa už vybral iba na ubytovňu s prípravou na odchod. Únava totiž urobila svoje.




Na ďalší deň ráno som zobral svoje veci a vybral sa na vlak. Po ceste som si ešte naposledy cvakol pamätník s parnou lokomotívou Er 785-63.




Aby som vedel, čo ma ťahalo z Kišineva na vlaku číslo 642, tak som sa kúsok prešiel, aby som si mohol zdokumentovať aj tento stroj. Bol som milo prekvapený, lebo v čele vlaku bol stroj 3TE10M-0030b miesto plánovanej M62, ktorá je asi v neplánovanej oprave. Možno? Veď aj to sa stáva! Urobil som teda posledné foto a potom som si už išiel sadnúť na moje miesto, aby som vydržal niekoľko hodín cesty k Čiernemu moru. Môj vlak sa krátko po siedmej hodine pohol. Ja som sa pomaličky lúčil s Moldavskom, ale vzápätí som sa začínal tešiť na krásnu Odesu!


Na záver sa chcem poďakovať všetkým, ktorí dokázali nielen pozrieť si pár fotografií, ale aj prečítať niekoľko popisov k nim. Už z minula totiž viem, že sa nájdu aj silní kritici, ale zase aj takí, ktorím sa to páči. Podľa okolností môžem urobiť pokračovanie tohto článku, kde skončil vlak číslo 642.

Autor: Rasto


Tento článok nájdete na stránke railtrains.sk https://www.railtrains.sk

URL tohoto článku je: https://www.railtrains.sk/modules/AMS/article.php?storyid=1329