Od nedele do nedele 2

railtrains.sk

Dátum:  06.04.2015 0:00   |   Rubrika:  Zo zahraničných tratí   |   Vytlačené:  18.10.2019 20:51

 Štvrtý deň môjho cestovania sa začal budíčkom u môjho priateľa Alexa v Kyjeve. Bola už streda. Po raňajkách sa kamarátova rodina rozpŕchla. Manželka do práce a deti do škôlky. Začal sa normálny pracovný deň. Keďže skôr, ako som pricestoval do Kyjeva, rozpísal som Alexovi aj môj predbežný plán ciest. Ten si okamžite vybavil pracovné voľno, pretože chcel cestovať so mnou.










Na piaty deň môjho cestovania t.j. štvrtok som mal totiž vybavené fotografovanie v opravovni vozňov neďaleko mesta Lozovaja. Pracuje tam trojica čmeliakov, ktoré neopúšťajú areál podniku. A hlavne sú to staršie čísla. Cez dobrého známeho som mal v uvedenom podniku vybavené povolenie fotiť tieto stroje. Kamarát Alex tam chcel ísť so mnou. Ja som nebol proti. Aby sme sa tam dostali, bolo potrebné ešte raz do podniku zatelefonovať a potvrdiť moju účasť. A následne ísť na železničnú stanicu kúpiť si lístky na vlak, ktorý príde do Lozovej vo štvrtok ráno. Bola iba streda a ja som na tento deň nemal extra plán. Keďže som bol v Kyjeve, tak som chcel čas využiť návštevou známeho, ktorý je vedúcim v jednom podniku na Dárnici. Ešte v októbri mi totiž umožnil vyfotografovať stroj ČME3-1313, ktorý na webe nemožno vôbec nájsť. Proste skrytá perlička. Takéto perly majú svoju cenu a preto ich mám rád. Kamaráta som teda vytiahol do končín cez most na druhú stranu rieky Dneper. Po príchode do podniku mi oznámili, že môj známy je práve chorý. Bolo mi to ľúto, tak som mu aspoň zatelefonoval a zaželal skoré uzdravenie. Po ceste nazad som využil čas, ktorý práve nadišiel a taktiež som zatelefonoval aj ohľadom cesty do Lozovej. Konečne som sa dozvedel aspoň jednu príjemnú správu. Nahlas som Alexovi povedal, že všetko je vybavené. "Môžeme cestovať!" Pomaly cez obrovskú nákladnú stanicu na sme sa uberali smerom k osobnej. Bolo treba ihneď si zakúpiť cestovné lístky, aby nebolo neskoro. Ako sme prechádzali cez stanicu, tak sme občas aj niečo cvakli.





Do cesty nám prišla jedna z mnohých posunujúcich záloh a to stroj ČME3-5948.




Ako sme prechádzali koľajiskom, kamarát ma upozornil, že vidí modrého Fantomasa. A naozaj. Už som ho videl aj ja. Vraj takéto niečo v Kyjeve je, len zriedkavé. Neodolali sme a šli sme ho uloviť. Bol to stroj 2TE116-1396A z depa Korosteň.




Neďaleko na odstavných koľajach stála krásna Marusia. Bola úplne v novom laku. Asi preprava domov po oprave. Žiaľ nemala nahodené tabuľky s číslami, tak sme nevedeli, čo je to za stroj. Možno časom zistíme aj to.




Pomaly sme sa blížili k osobnej stanici Darnica, keď okolo prebehol stroj ČME3T-6399.



Po príchode do vestibulu sme prišli k pokladni, kde sme si ihneď zakúpili cestovné lístky z Kyjeva do stanice Lozovaja na vlak č. 126. Tento spoj odchádzal z Kyjeva 19.20 a cez Poltavu má plánovaný príchod do Lozovej o piatej hodine ráno. Cena jedného lôžka bola na vzdialenosť 530. kilometrov 155 UAH. Povedali sme si, že je to dobré a pobrali sme sa domov k obedu. Po dobrom obede sme si chceli vychutnať pokojné popoludnie pri káve. Krátko na to zazvonil Alexovi mobil. Zavolala mu manželka a oznámila mu nepríjemnú správu. Vo štvrtok vraj bude musieť pracovať dlho do večera a kamarát teda bude nútený ostať doma s deťmi. Nastal obrat v našej spoločnej ceste. Nedalo sa nič robiť. Preto aj na túto cestu som sa musel vybrať sám. Trochu smútku, ale život ide ďalej.


Krátko pred odchodom večerného vlaku č.126 ešte Alex zašiel so mnou na stanicu a do pokladne vrátiť už zakúpený lístok. Potom ešte prišiel k vlaku, aby mi zaželal na ceste všetko dobré. Ja som sa odobral do kupé a uložil na svoje lôžko. Po hlbokom premýšľaní som zaspal. Ako obyčajne, zobudili ma pred mojou cieľovou stanicou. Vonku bola ešte tma, ale z okna som videl, že vonku sneží. Ďalšie prekvapenie. Začínal sa pre mňa už piaty deň na cestách. Z vlaku som vystúpil a pocítil, že v týchto končinách je chladnejšie, ako v Kyjeve. Veď vzdušnou čiarou som bol, iba pár kilometrov od hranice s Doneckou oblasťou. Od oblasti, kde sa bezvýznamne bojuje a umierajú ľudia. Ale v meste Lozovaja bolo ticho a pokoj.



Stanica Lozovaja krátko, ako sa rozvidnelo. Snehové prehánky stále pretrvávali, ale už menej.




V stanici bol pokoj. Žiadny veľký ruch, ako v iných staniciach. Pár prímestských vlakov a jeden čmeliak na zálohe. - stroj ČME3-1391.



Okolo ôsmej hodiny som sa vybral do vagónky. Nebolo zložité nájsť vrátnicu. Cez podnikový telefón som sa prihlásil, že som už pricestoval. Po vyplnení vstupných formulárov som o niekoľko minút už sedel u najvyššieho šéfa. Pri srdečnej debate a chutnej káve som sa dozvedel, že z uvedený troch lokomotív si môžem vyfotografovať, iba dve. Jednoducho, že tá tretia sa v tom čase nachádza v hlavnej oprave a vráti sa možno o jeden až dva mesiace. Bral som to s humorom, lebo je možné, sa sem ešte niekedy vrátim. Veď takých úžasných a srdečných ľudí človek vždy rád stretne. Po našom rozhovore prišiel človek, ktorý ma mal sprevádzať pri fotení. Odobrali sme sa von k foteniu. Neskutočne milí a ochotní ľudia urobili všetko, o čo som ich poprosil.



Stroj ČME3-395 stojaci so súpravou vozňov pri nakládke.




Urobil som si fotku aj z druhej strany. A potom sme sa odobrali ku ďalšiemu stroju.




Tým strojom bol ČME3-309. Nastal však problém. Čmeldo stál vo vnútri pri údržbe. A tu sa práve ukázala veľkorysosť a ochota miestnych ľudí. Prerušili na pár minút práce a stroj mi vytiahli na svetlo. - Vraj, keď som už cestoval takú diaľku, nech to stojí za to.




Taktiež som urobil aj pár ďalších záberov a zo srdca sa všetkým poďakoval.



Po fotografovaní som mal v pláne cestovať osobným vlakom krátko po 11. hodine do Charkova. Proste vzhľadom na vojnový stav nebol žiaden rýchlejší spoj. Keď som to prezradil môjmu sprievodcovi, tak ma ubezpečil, že to neprichádza do úvahy. Vraj pán náčelník ma pozýva aj k obedu. Zostal som vo veľkom údive. Proste to sa vraj nesmie odmietnuť a tak som ešte ostal aj na skutočne vynikajúci obed so zákuskom. Pri rozlúčke mi bolo aj trochu smutno, lebo takéto niečo sa nestáva, tak často. Po rozlúčení som do Charkova cestoval až o dve hodiny neskôr.
Za pár drobných som si kúpil lístok na osobný vlak do vyše 150. kilometrov vzdialeného Charkova. Spokojnosť na duši, ale hlavne teplo v hrkotajúcom vozni el. jednotky mi dávalo silu pokračovať ďalej. Veď na nasledujúci deň som mal opäť dohodnuté ďalšie stretnutie v meste Súmi. Vybral som mobil a pomaly som pokračoval v písaní článku.

Počas cesty som sa občas pozrel z okna, aby som videl krajinu, kde som bol po prvý krát. Veľmi ma prekvapilo, že na tejto dvojkoľajke som nepostrehol ani jeden nákladný vlak v opačnom smere. Pomyslel som si, že je to asi dôsledok bojov neďaleko od týchto miest.




Pri pohľade z okna som neďaleko od trate zazrel horiace vagóny. Vybral som foťák a aj napriek cez nie príliš čisté sklo som urobil pár záberov.



Do Charkova som pricestoval o16.20. Urobil som si pár záberov na pamiatku. Bol som, ale prekvapený, že tam nebola taká frekvencia diaľkových vlakov, ako v iných mestách. Odobral som sa k pokladniam, kde som si kúpil lístok do stanice Súmi. Vlak odchádzal až o 20.10. Síce mohol som cestovať autobusom, ktorý je rýchlejší a jazdí častejšie, ale nechcel som. Neponáhľal som sa. Cestoval som podľa plánu.



Železničná stanica Charkov krátko po mojom príchode.




Čakal som, že tu uvidím viac vlakov. Okrem troch čmeldov ma tu nič viac nezaujalo.



Svetelné podmienky sa pomaly zhoršovali, preto som s fotením pomaly končil. Zašiel som si trochu prezrieť neďaleké okolie stanice. Využil som čas návštevou jednej reštaurácie. Veď od obeda už ubehlo dosť hodín. Po dobrej večeri mi ostal ešte čas, aby som sa pokúsil urobiť večerný záber žel. stanice. Ako vždy, nemal som statív. Poslúžila mi aj cestovná taška, ale nebol som spokojný, tak som to nechal a odišiel k môjmu vlaku.



Železničná stanica, krátko nato, ako sa zotmelo.



Vlak č. 775 je priamy do Kyjeva, ale cez Smorodino a Bachmač. Trať do stanice Vorožba nie elektrifikovaná, preto môj vlak ťahal dísel TEP70-165. Z Charkova do stanice Súmi je to 202. km. Z vlaku som vystúpil o 23.40. Hneď po príchode som sa odobral na už vybavenú ubytovňu. Dal som si sprchu a šiel rýchlo spať.



Moja izba na ubytovni v meste Súmi stála až 90. UAH, čo je asi 3.€.Ale bolo tam útulne.



Šiesty deň na mojich cestách sa začal neďaleko od Ruskej hranice a to v meste Súmi, Tu som mal dohodnutú návštevu u riaditeľa na miestnom PPŽT. Práve tu pred rokom previedli opravu lok. ČME2-401, ktorá už dnes veselo pracuje vo VRZ Strij. Aby tento stroj mohli opraviť, získali mnoho náhradných dielov z lok. ČME2-514 odpredanej z depa Dnepropetrovsk. A práve tento stroj som si chcel veľmi zdokumentovať, lebo pri mojej návšteve v Dnepropetrovsku som ho nevidel. Preto moja cesta až sem, na toto vzdialené miesto.



Ako prvý záber toho dňa bol stroj TEP70-152, ktorý opúšťal stanicu.




V miestnej žst pracovali dve zálohy. Po ceste do podniku PPŽT som si prvú vyfotil. Bol to stroj ČME3-4599.



Po príchode na vrátnicu ma už očakával pán riaditeľ osobne. Krátko pred tým som mu telefonoval, tak ma už osobne čakal. Po príchode do jeho kancelárie, ako vždy - ranná káva, ktorú som neodmietol. Pri posedení sme prebrali mnoho vecí z rôznych oblastí. Prišlo aj na tému fotenia lok. ČME2-514. Vraj som, ale prišiel neskoro. Údajne pred nedávnom ju zošrotovali. "Opäť smola!" Povedal som si. Ale nie, tak úplne. Vzhľadom o môj záujem fotiť tieto staré čísla strojov zo závodu ČKD mi pán riaditeľ prezradil ďalšie nové čísla o ktorých som ani ja sám nevedel. Dokonca zatelefonoval aj kolegovi na PPŽT do mesta Krivoj Roh. Tam ma vraj jeho kolega môže zobrať na mnohé teritória závodov, kde pracujú jeho stroje. Preto môj smútok z neúspechu sa rýchlo zmenil na radosť zo získania nových informácii. Hlavne však, z spoznania nových ľudí, ktorí sú ochotný mi pomôcť.

Pri našej konverzácii som sa dozvedel, že pred časom u nich bol na oprave aj stroj ČME3-137. Na toto číslo som mal šťastie. V minulom roku som ho fotil v jednom podniku neďaleko Kyjeva. Vraj ho kúpili a po oprave ho predali do jedného prístavu neďaleko Odesy. Keďže môj hostiteľ vedel o mne, že už dávnejšie som chcel do zbierky nejakú smaltovanú tabuľku lokomotívy ČME. Prezradil, že má pre mňa darček práve v podobe čísla 137. Vraj to mám, ale rozbaliť až doma. Nebol problém mu to sľúbiť.

Ani som sa nenazdal a ubehli dve hodiny pri našom priateľskom posedení. Zo srdca som sa za všetko poďakoval a odchádzal celkom spokojný, hoci som toho veľa nenafotil.



Lok. TGM4-998 v areáli PPŽT čakajúca na opravu.




Pred železničnou stanicou sa nachádza reštaurácia " Expres" Zvláštna architektúra v podobe parného rušňa. Vyfotil som si ju a odobral som sa na autobusovú stanicu do centra mesta.



Kúpil som si lístok do Kyjeva. Autobus odchádzal o 13.00 hodine a mňa čakalo opäť malé utrpenie, lebo vlakové spojenie žiadne nebolo. Ostával teda iba autobus. A to som ešte netušil, že tento spoj nepôjde priamo. Do Kyjeva som totiž pricestoval až za tmy. Neskôr som pozrel na mape, že to bolo vyše 400 km.
Vystúpil som z autobusu celkom slušne polámaný. Ihneď som zatelefonoval Alexovi a oznámil mu, že už idem k nemu domov. Po príchode som im vyrozprával všetky moje zážitky a pomaly som si išiel pobaliť môj veľký batoh. Veď na ďalší deň som mal už kúpený lístok do Čopu na vlak č.99 Kyjev - Užgorod, ktorý odchádza o 15.20. Večer sme si ešte pozreli telku a potom sme sa pomaly odobrali do postelí.

Siedmy deň ráno ma prebudili Káťa a Kristína z otázkou, či musím ísť už domov. Vraj som s nimi bol veľmi málo. Vravel som, že musím. Ale sľúbil som im, že čoskoro znovu prídem. Preto ostali spokojnejšie. Po raňajkách sme spoločne s Alexom ešte využili čas a vybehli na niektoré menšie kijevské stanice niečo nafotiť. Vzhľadom k tomu, že bola sobota, tak to bolo slabšie.



Na stanici Kyjev Petrovka to bol ČME3-5792.




Po presune sme ešte skúsili navštíviť Kyjev Oktjabrskij, kde bol, iba stroj TGM4-3010.




Trolejbusom sme sa prepravili na žst Kyjev Volinskij. Trochu sme si to tam prezreli a potom už, len maršrutkou k obedu.



Čas dával vedieť, že hodina "H" sa blíži a ja budem musieť opäť cestovať. Alexovi a jeho dievčatám som sa poďakoval za príjemné okamihy strávené u nich doma. Proste, ako vždy. Srdečne som sa z dievčatami rozlúčil a spoločne s kamarátom sme sa uberali k môjmu vlaku.

Vo vlaku č. 99. je zaradený aj priamy vozeň do Bratislavy. Ja som si však kúpil lístok, iba po Čop. Myslím, že priame lôžko do Bratislavy je veľmi predražené. Za lôžkový lístok do Čopu som zaplatil 240.UAH, čo bolo v tom čase asi 8-9.€.



Naposledy som si ešte vyfotografoval stroj ČME3-3504, ako zatláča na začiatok vlaku vozeň do Bratislavy.



Posledné minúty pred odchodom sme si ešte s priateľom dali jedno pivko na rozlúčku. Veď ani viac sme pri mojom pobyte nestihli. Posledné podanie rúk a poďakovanie. Vošiel som do svojho kupé a pri odchádzajúcom vlaku sme si ešte naposledy zamávali. Vlak opustil metropolu Ukrajiny a pomaly uháňal cez Koroseň, Šepetovku, Ľvov do 838. kilometrov vzdialeného Čopu. Ja som už počas cesty, iba relaxoval a premýšľal, aké to za tých pár dní bolo. Ani som sa nenazdal a zaspal som.

Do stanice Čop sme prišli v nedeľu ráno o 6.05. Teplota sa pohybovala pod bodom mrazu. To mi však neprekážalo zastaviť sa v depe a pozdraviť mojich známych. Dozvedel som sa, že z Boržavi prepravili dlho odstavený stroj ČME3-1900. Už dávnejšie som ho síce fotil. Vtedy bol, ale schovaný v hale. Preto som využil čas a vyfotil si ho pri východe slnka.




Lokomotíva ČME3-1900 už v depe Čop.



Potom som sa vrátil na žst a už, iba čakal na môj vlak. Po colnej prehliadke som nastúpil do vozňa ZSSK. Čakalo ma 10. km do Čiernej nad. Tisou. Po vystúpení z vlaku už slniečko začalo trochu lepšie hriať. Aj v Čiernej som si ešte vyfotografoval posun nášho čmeliaka, ako zatláča kyjevský vozeň na koniec vlaku smer Košice. Potom spokojný som si tiež išiel sadnúť, aby som mohol odpočítavať posledné kilometre domov.




Po odstúpení zelenej 163-ky od vlaku už slovenský čmeliak od spoločnosti Cargo posunuje z oboma vozňami.


Po príchode domov som bol veľmi zvedavý na číslo, ktoré som dostal, ako dar. Roztrhol som obal a vytiahol číslo, ktoré tam naozaj bolo. Najviac ma, ale prekvapilo, že nebolo jedno. Dostal som aj bonus. Veď sa mi to aj zdalo trochu ťažšie. Ešte raz srdečne ďakujem! Opäť niekedy dovidenia na Ukrajine!


Môj darčekový bonus....



autor: Rasto



Tento článok nájdete na stránke railtrains.sk https://www.railtrains.sk

URL tohoto článku je: https://www.railtrains.sk/modules/AMS/article.php?storyid=1430