Gruzínsko 2015

railtrains.sk

Dátum:  20.06.2016 0:00   |   Rubrika:  Zo zahraničných tratí   |   Vytlačené:  16.09.2019 14:30

 Všetko to začalo v jeden krásny slnečný deň pri mojej návšteve v ukrajinskom meste Krivoj Rog. S priateľom Nikolajom sme vtedy spoločne vymetali miesta, kde som si mohol spokojne fotografovať svoje obľúbené čmeliaky. Od rána sme navštívili už niekoľko prevádzok. Avšak po dobrom obede mi kamarát prezradil, že musí urýchlene navštíviť svojho kolegu v jeho firme, ktorý sa taktiež volá Nikolaj. Potreboval s ním niečo súrne prerokovať. No upozornil ma, že aj tam si prídem na svoje. Nič som nevravel, ale myslel som si svoje. Od tejto návštevy som neočakával nič extra. Vedel som, že môj priateľ potrebuje niečo vyriešiť, tak som to rešpektoval.















Po krátkom čase už naša cesta viedla do podniku, ktorý sa venuje obchodu a taktiež opravám lokomotív. Po vstupe cez vrátnicu nás privítal samotný majiteľ. Bol to mladý a štíhly muž. S príjemným úsmevom nás uviedol do svojej kancelárie, kde sme posedeli pri šálke chutnej kávy. Moji priatelia si vydiskutovali svoje záležitosti a po krátkom čase už naše kroky smerovali k lokomotívam. V areáli sa vtedy nachádzalo viacero strojov pri opravách v rôznom štádiu rozpracovanosti. Najviac tam stálo lokomotív série TEM2, ale mňa najviac zaujal krásny, novo nalakovaný stroj ČME3-5867.

V rýchlosti som si ho prezrel, urobil zopár detailných záberov. Vtedy sa ma Nikolaj spýtal, či je všetko v poriadku. Pohotovo som odpovedal: "Samozrejme áno, ale toto číslo mi nikam nezapadá." Proste nevedel som ho zaradiť do svojho zoznamu. Vtedy sa obaja menovci šibalsky usmiali a prezradili mi, že je to jeden z trojice čmeliakov, ktoré zakúpili v Gruzínsku. Na okamih som sa zamyslel. Neodolal som a po malej chvíľke som sa nesmelo spýtal, či by bolo možné dostať sa do Gruzínska a fotografovať tam tieto stroje. Samozrejme legálne, s povolením. Prezradil som mu, že je to asi osud, keď sme sa mohli práve pri tejto príležitosti spoznať. Ja som totiž už asi rok predtým premýšľal o návšteve tejto krajiny, ale nevedel som, ako na to. Mal som rešpekt z neznáma. V tej dobe som tam ešte nikoho nepoznal a ani som nevedel, ako to tam vlastne s fotením na železnici chodí.

Kladnú odpoveď som ale od Nikolaja nedostal. Nevedel mi sám nič bližšie povedať. Prisľúbil mi, že zistí, čo sa dá v tejto veci urobiť a ako mi vlastne môže pomôcť. Proste, ak bude niečo vedieť, tak sa mi ozve. Po srdečnom stretnutí sme sa s našim hostiteľom rozlúčili a spoločne s Nikolajom prvým sme pokračovali v mojom pláne fotenia.

Dnes už môžem prezradiť, že v Krivom Rohu bolo výborne. Prišiel som si tam na svoje. Bol to proste iný svet. Hoci som tam strávil, iba dva dni, už som si opäť predstavoval, kam by som asi išiel, ak by som sa tam časom ešte raz vrátil.




Všetko to začalo pri prehliadke tohto čmeliaka. Keďže tento stroj stál na zlom mieste a nedal sa dosť dobre fotiť, sám Nikolaj mi bez problémov priniesol kľúče od lokomotívy a povedal, že si ho môžem preposunovať na fotenie, kam chcem. Kde mi to bude vyhovovať. Ale, v podniku to bolo zložité, tak sme ho vytiahli až za bránu firmy.






S odstupom času sa mi Nikolaj skutočne ozval. Dodržal slovo. Napísal mi, že mi pomôže s Gruzínskom. Vraj si už môžem naplánovať do budúcna cestu. Človek, ktorý mu tam pomohol s kúpou lokomotív, mi vraj pomôže aj pri fotografovaní čmeliakov. Vraj to nebude problém. Preto som urgentne začal riešiť termín dovolenky a všetky potrebné veci. Netrvalo dlho a všetko sa to rozhýbalo. Ja som sa medzitým cez internet priamo spoznal s človekom z Gruzínska. Oznámil som mu môj termín návštevy a tiež, ako si to asi predstavujem. Všetko mi to vychádzalo až na koniec októbra minulého roku. Vzhľadom na miestnu klímu to malo byť ešte vyhovujúce ročné obdobie. Čas akoby preletel a termín cesty sa blížil.
Nadišiel posledný októbrový týždeň, čas odchodu. Potrebné veci boli už v batohu, teda všetko pripravené. Aby bolo veselšie, tak som na túto návštevu vopred pozval aj dvoch kolegov, ktorí mali o takýto výlet tiež záujem. Odlietali sme linkou Budapešť - Kutaisi. Asi tri hodiny letu a taktiež o tri hodiny viac v časovom posune nám umožnili prílet v skorých ranných hodinách. Počas letu nenastali žiadne komplikácie a my sme šťastne a včas vystúpili na gruzínskej zemi. Po vstupnej kontrole nás už priamo na letisku očakával náš sprievodca Rezo aj so svojím kamarátom Mironom. Po osobnom zoznámení sme nasadli do auta a uháňali do Tbilisi na riaditeľstvo vybaviť potrebné povolenie. Veľmi ma zaujímalo, či s tým nebudú problémy. Rezo ma ubezpečoval, že určite nie. S úsmevom povedal: "Máme tam svojich ľudí!"

Do hlavného štábu železníc sme sa dostali bez väčších ťažkostí. Po stretnutí s konkrétnymi osobami riaditeľstva sme zistili, že to ale nebude také jednoduché. Každý dával od takýchto rozhodnutí ruky preč. Čas neúprosne bežal a my sme tam strávili pomaly dve hodiny chodením po rôznych kanceláriách. Stále sme nič nevybavili. Nakoniec som sa aj s Rezom dostal do kancelárie zástupkyne hlavného manažéra Gruzínskych železníc. Prijala nás mladá a veľmi šarmantná dáma. Hoci čas bol našim veľkým súperom, tak pozvaniu na kávu od takej sympatickej osoby som neodolal. Vyrozprával som jej, ako sa to všetko zomlelo a že preto asi poletíme domov bez fotenia našich obľúbených lokomotív. Naša hostiteľka nám s milým úsmevom prezradila, aby sme sa, tak rýchlo domov neponáhľali. Vraj v Gruzínsku je mnoho krásnych a zaujímavých miest, ktoré by sme mali vidieť. A čo sa týka povolenia na fotenie, vraj u nich nie je také jednoduché ho získať. Ale určite sa nám po týchto ťažkostiach pokúsi pomôcť. Zobrala mobilný telefón a ihneď zavolala na potrebné miesto. Keďže gruzínsky jazyk nepoznám, len podľa výrazu tváre som z rozhovoru tušil, že sa niečo deje. Tušil som správne! Po tomto telefonáte bolo zrazu povolenie na svete! Začalo sa nám lepšie dýchať. Naša hostiteľka usadla k počítaču a rozoslala el. poštou náš súhlas na fotenie do všetkých lokomotívnych dép, kam sme potrebovali. Dostal som od nej aj vizitku, ktorá mala riešiť všetky problémy, ktoré by mohli vzniknúť počas našej návštevy. Zo srdca som sa za všetko poďakoval a po veľmi príjemnom posedení sme sa na riaditeľstve rozlúčili vetou, že budem šťastný, ak sa opäť uvidíme a budem jej to môcť oplatiť. Pani zástupkyňa nám povedala, že nám rada pomohla a vraj možno... "Dovidenia!"

Vyšli sme z budovy riaditeľstva von smerom k autu. Medzi tým sa mierne rozpršalo, ale to nám neprekážalo. Smerovali sme do miestneho depa Tbilisi sever. Za pár minút sme boli na mieste. Po príchode do depa ma prekvapilo, že tam bolo viac ľudí z ochrany ako samotných zamestnancov. Do areálu sme sa dostali bez ťažkostí, lebo už o nás vopred vedeli. Pustili sme sa teda do práce a popri fotení aj zapisujeme údaje lokomotív, ktoré tam boli. Môžem povedať, že prevádzkových strojov tam bolo veľmi málo, no vrakov, ktoré slúžia ako zdroje náhradných dielov bolo neskutočne mnoho. A čo je smutné, boli to skoro všetko vysoké čísla.




Prevádzkový ČME3-2882 a mnoho iných strojov za nim čakajúcich na opravu. Len nikto nevie, kedy to bude.




Ďalšie ležiaky s neznámym osudom. ČME3-2803 + 3329 pred halou depa.




Na opačnej strane depa sa uskutočňovali opravy elektrických jednotiek a lokomotív.





V depe Tbilisi sme sa veľmi nezdržiavali. V ten deň sme chceli ešte stihnúť návštevu najvýchodnejšieho depa v Gruzínsku. Je od hlavného mesta vzdialené asi 120 km na východ a nachádza sa v meste Gurjaani. Preto sme sa poponáhľali a vyrazili sme na cestu. Necelé dve hodinky jazdy autom nám rýchlo ubehli a my sme boli na mieste. Privítal nás náčelník depa s otázkou, ako nám môže pomôcť. V depe sa vtedy nachádzalo asi päť čmeliakov. Vlastne iba štyri, lebo jeden bol iba vrak, ktorý tvorila skriňa a rám na podvozkoch. Vo vnútri v depe sa nachádzali dva stroje čakajúce na opravu a dva prevádzkové. V rýchlosti sme vyfotografovali čo sa dalo, pretože svetelné podmienky sa pri zamračenom počasí veľmi rýchlo zhoršovali. Stihli sme to ešte za svetla, ale začínalo pršať viac a viac. Preto sme prvý deň fotenia ukončili. Z východu krajiny sme sa už večer, za tmy, vrátili do Tbilisi. V rýchlosti sme našli ubytovacie zariadenie potrebné na prenocovanie. Náš hotel nebol žiadny luxus, ale po nočnom cestovaní a náročnom dni sme boli radi, že sme sa osprchovali a zaľahli do postelí.




V depe Gurjaani nás privítal ochotný náčelník depa. Samozrejme, ochrana depa v hojnom počte nechýbala ani tu. Na stene budovy nás taktiež privítala čarovná tabuľka, ktorá si pamätá ešte časy ZSSR.
(foto: Zababa)




Stroj VL11-149 práve zachádzal do haly vytiahnuť stroje ČME3-5301 + 6937 do prevádzky. Preto sme využili čas a medzitým zdokumentovali stroje stojace vo vnútri depa.
(foto: Zababa)




Stroje 5301 + 6937 už vytiahnuté von z depa a pripravené na svoje výkony.





Na druhy deň ráno sme opäť vyrazili do depa Tbilisi sever. Chceli sme dokončiť spisovanie odstavených lokomotív, ktorých tam boli desiatky na rôznych miestach. Po ceste sme sa ešte na chvíľu zastavili na hlavnej stanici. Proste, iba zo zvedavosti, ako to tam vyzerá a čo tam bude na zálohe.



Príjemný vestibul železničnej stanice Tbilisi Passažerskoe, kde bolo celkom rušno. Zato v stanici a na starých ošumelých nástupištiach bolo mŕtvo.




Bežný ranný ruch pred železničnou stanicou.




Cestou z hlavnej stanice do depa sa spoza oblakov začalo predierať aj slniečko. To nás veľmi potešilo, lebo preliezať množstvo odstavených strojov v zarastenej džungli bolo príjemnejšie pri slnečnom počasí, ako v hustom daždi. A zapisovanie toľkých strojov zabralo dosť veľa času, ktorý doslova letel.



Pohľad na areál depa z lavičky nad stanicou.




ČME3-5277 a za ním v hustom poraste množstvo ďalších.
(foto: Zababa)



My sme zapisovali a Zababa si zatiaľ krátil čas fotením po okolí. A niekedy sa mu to naozaj vyplatilo - čmeldo idúci do depa sa zrazu objavil práve vo chvíli s prechádzajúcim tbiliským metrom.
(foto: Zababa)




Ďalší veľmi vydarený záber. Rušeň VL11-179 už v nových gruzínskych farbách. Vlastne, už iba 11-179, lebo v Gruzínsku sa označenie VL ( Vladimír Lenin) zrušilo.
(foto: Zababa)




V takomto prostredí stálo množstvo odstavených strojov. Bolo neskutočne náročné toto všetko preliezť! Na fotke stroj ČME3-339, z ktorého som si priniesol aj darček.




Ani sme sa nenazdali a nastalo neskoré odpoludnie. Svoju prácu sme úspešne dokončili a pomaly sme sa poberali ďalej. Z Tbilisi sme mali v pláne navštíviť mesto Borjomi. Toto mestečko sa nachádza v srdci Gruzínska, kde je v prevádzke jediné úzkokoľajné rušňové depo a v ňom dubnické stroje ČS11. Preto sme sa v Tbilisi za všetko poďakovali, nasadli sme do auta a pokračovali smer Gori a Borjomi.

V depe Tbilisi sme sa zdržali dlhšie, ako sme predpokladali. Nestihli sme ani obed. Po ceste sme sa teda zastavili v jednom motoreste na jedlo. Čas bol už pokročilý, dalo by sa povedať, že to už bola večera. Rezo objednal miestne špeciality a my sme si zatiaľ urobili exkurziu a pár záberov príjemného prostredia.




Na druhej strane rieky sa na vrchole kopca nachádza jeden z najstarších kláštorov, ktorý vraj pochádza zo 7.storočia.




Prehliadku prostredia v okolí motorestu sme ukončili a šli sme sa konečne najesť.





Po dobrom jedle sme sadli do auta a pokračovali podľa plánu do podhorského mestečka Borjomi. Po diaľnici sme do cieľa dorazili pomerne rýchlo. Ale nájsť hotel sa nám podarilo až za tmy. Tam sme ukončili druhý deň nášho cestovania a pobrali sme sa spokojne spať.

Ráno sme si trochu privstali. Chceli sme sa pozrieť na žel. stanicu v čase, keď bude vypravený prvý vlak do horskej stanice Bakuriani. Vláčik, zostavený z dvoch vozňov, bol ťahaný dubnickým strojom ČS11-006. Výrobný štítok nám prezrádzal, že stroj bol vyrobený v roku 1966. Potom v krátkej debate som od rušňovodiča zistil pár potrebných informácii. Po prezradení, že som zo Slovenska, bol veľmi milý a ochotne mi prezradil, kde sú aj pekné miesta na fotenie. Keďže začínalo svitať a vonku bolo pomerne chladno, sadli sme do auta a presunuli sa na odporúčané miesto fotenia. Vonku sa už rozvidnelo a my sme už očakávali náš vytúžený vláčik. Teplota sa pohybovala stále pod bodom mrazu. Tak sme si na zohriatie trochu zastepovali. Konečne sme z diaľky počuli zvuk, ktorý nám prezrádzal prichádzajúci vláčik. Prešiel okolo nás nízkou rýchlosťou, my sme si urobili zo svojich miest pár záberov a pobrali sa ďalej.



Fotografiu stroja ČS11-006 sme urobili každý podľa seba na odporúčanom mieste.





Keďže sme nemali terénne auto vhodné na cestičky popri trati, tak nám ostala iba konečná stanica Bakuriani. Autom nám to trvalo pár minút. Keďže vlak sa rútil rýchlosťou 15 km/h, tak do príchodu ostávala takmer hodina. Preto sme si urobili prechádzku zo stanice na trať oproti idúcemu vlaku. Našli sme si svoje „hniezda“, ktoré by boli vhodné na fotenie. Opäť sme čakali pripravení na zdokumentovanie v inom uhle.

Tentokrát nám prichádzajúci vlak prezradila lokomotívna píšťala. Teplota sa stále pohybovalo pod nulou, tak sme si v rýchlosti nafotil to svoje a urýchlene sme sa presunuli do stanice. Tam sme urobili už iba pár záberov pri obiehaní súpravy v konečnej stanici. Po tomto fotení sme sadli do auta a pokračovali späť do Borjomi, kde sme si chceli urobiť exkurziu depa a zdokumentovať aj ostávajúce dubnické stroje.



Po ceste do horského mestečka Bakuriany je možné aj takéto stretnutie.




Zababa si na fotenie našiel svoje miesto a myslím, že sa mu trochu chôdze naviac vyplatilo.

(foto: Zababa)




Prvý ranný vlak zastavil v stanici Bakuriani. Urobili sme niekoľko záberov pri obiehaní súpravy a pokračovali v svojom pláne cesty.




Aj v Borjomi nás už očakávali. Opäť srdečné privítanie náčelníka depa aj s rušňovodičom - inštruktorom. Pri fotení nebol problém urobiť aj mimoriadny posun za účelom vyfotenia ostatných odstavených strojov, ktoré boli na miestach, kde sa fotiť veľmi nedalo.



Stroje ČS11-04 + 10 čakajúce v depe na svoje výkony.




Ako som spomenul, ochota miestnych zamestnancov nám umožnila fotografovať aj ostatné nedostupné stoje. Postupne sme si všetko zdokumentovali. Za ochotu a srdečnosť im patrí veľká vďaka!





Aby sme dodržali náš plán, tak sme sa opäť rozlúčili so super ľuďmi a presunuli do neďalekého mesta Chašuri. Tam na žel. stanici sme si vyfotili najstaršiu lokomotívu Gruzínskych železníc "VL19-001", ktorá tam stojí na pomníku, a samozrejme neďaleko posunujúci stroj ČME3.



VL19-001 stojaci na pomníku, kde pripomína slávu začiatku výroby strojov série VL.




Stroje ČME3-6940 + VL10-1848 v stanici Chašuri.
(foto: Zababa)



V depe stálo množstvo strojov VL10 a 11 a zopár vrakov čmeliakov, ktoré sme si zdokumentovali a zapísali ich údaje. Z prevádzkových čmeliakov tu boli iba dva. To nám umožnilo urýchliť našu činnosť a teda pokračovať v ceste do prímorského mesta Batumi.



Stroje VL10 + 11 pripravené do prevádzky a taktiež zopár vyrabovaných ostatkov našich obľúbených čmeldov. Bol to smutný pohľad, ale aj to patrí k životu na železnici.




Lokomotíva VL10-915 na hranici depa čakala na svoj vlak.





Po našej trase sme sa ešte zastavili aj v depe Kutaisi, kde stálo mnoho zrušených strojov, medzi ktorými boli aj obľúbené VL22. Ale jediného čmeliaka sme ulovili až na zálohe v žst. Kutaisi II. Keďže sa začínalo stmievať, tak sme pokračovali v našej ceste. Do Batumi ostávalo vyše sto kilometrov. Do tohto mesta sme prišli už za tmy. Krásne mesto nás veľmi očarilo. V rýchlosti sme si urobili malú exkurziu v centre. Skúsili sme aj pár nočných záberov a potom sme sa vybrali hľadať hotel, kam sme odišli nabrať síl na ďalší deň.



Rozprávkovo sfarbené ulice mesta Batumi, kde každá palma mala svoje osvetlenie v rôznych farbách. Bola to pastva na oči.




Nočné Batumi bolo naozaj ako z rozprávky.




Veľmi ma zaujala budova „Gruzínskej abecedy“, ktorá v pravidelných intervaloch menila svoje farby.





Po budíčku a rannej hygiene sme sa vybrali na železničnú stanicu a do depa. Obe teritória susedia s morským prístavom. Spomenuté depo už ale nepatrí štátnym železniciam. Vlastní ho „Gruzínska lokomotívna spoločnosť“. Preto sme nevedeli, či sa na jeho pôdu dostaneme. Tentokrát kamarát Rezo zobral všetko do vlastných rúk. Nechcelo sa mi veriť, ale všetko hladko vybavil a my sme sa bez ťažkostí dostali za bránu firmy. Neskôr mi prezradil, že sa s riaditeľom dobre pozná. Potom sme si spoločne so sprievodcom urobili prehliadku podniku, kde majú všetky lokomotívy v modrých farbách, vrátane čmeliakov. Na žel. stanici sme taktiež zastihli a vyfotili jediného čmeliaka patriaceho štátnym železniciam. Prefrčal okolo nás a skončil niekde v prístave.



V uvedenej spoločnosti boli veľmi srdeční a ochotní. Bez problémov nám vytiahli na slniečko aj tento stroj stojaci vo vnútri v depe.




Aj takéto niečo bolo možné zažiť! ČME3-5967 sa prediera batumskou ulicou (tržnicou), aby sa so svojou záťažou dostal do stanice. (foto: Zababa)





V tejto súkromnej firme v Batumi sme sa dlho nezdržali. Nedalo sa, čas nás tlačil. Poďakovali sme sa zainteresovaným ľudom a pokračovali ďalej na sever do prístavného mesta Poti. Cesta nám pomaly ubiehala, no už krátko pred obedom sme sa prechádzali po miestnej nákladnej stanici. V neďalekom prístave jazdia aj dva čmeliaky - ich vlastné, súkromné. Hoci sme sa tam nedostali, mali sme aj tak na jedného šťastie - prišiel si z prístavu do stanice po svoju súpravu vozňov. Druhý stál v zálohe za bránou prístavu. Celý čas sa vôbec nepohol. Ale cez dlhé sklo sa nám podarilo zistiť, čo je to za stroj.



Po príchode do prístavného mesta Poti. Rušná ulica do centra mesta.




Pri fotografovaní v miestnom depe sme mali šťastie na práve prichádzajúci expresný vlak z Tbilisi.




Na druhej strane stanice pracovala aj druhá záloha so strojom ČME3-6941.





Keďže nám ostávalo navštíviť ešte posledné miesto toho dňa a taktiež nášho výletu, tak z mesta Poti sme sa presunuli asi do deväťdesiat kilometrov vzdialenej Samtredie.
Po návšteve u náčelníka depa sme sa mohli opäť vybrať fotografovať a spisovať naše obľúbené stroje. Vonku bolo množstvo čmeliakov v rôznom technickom stave. Trochu sme si švihli, aby sme to všetko urobili ešte za svetla. Aj keď sa slniečko s nami pomaly lúčilo, ostávali sme v depe ešte čakať jeden stroj, ktorý bol niekde na posune v stanici.



V miestom depe práve zabezpečoval posun stroj ČME3-5464.




Zachytené odstavené stroje v depe, ktoré čakajú na svoju opravu. Dnes, s odstupom času, už vieme, že pravdepodobne to bude v ukrajinskom NVRZ.




Čmeldo s číslom 6517 sa nám trochu schoval za palmou.





Ale jeho príchodu sme sa nedočkali, dosť rýchlo sa totiž zotmelo. Preto sme po rozlúčke z depa odišli. To bola naša posledná zastávka - bodka za fotením lokomotív zo závodu ČKD Praha v Gruzínsku.

Ostávalo nám ešte niekoľko hodín do odletu. Z mesta Samtredia na letisko v Kutaisi je to iba na skok. Preto sme záver nášho cestovaniu po Gruzínsku trochu oslávili v neďalekej reštaurácii. Veď aj bolo čo! Najazdili sme vyše tri tisíc kilometrov. Nafotili množstvo cenných záberov. Ale hlavne sme spoznali množstvo nových a vynikajúcich ľudí! Proste to bolo ako zo sna. Bez pomoci iných by sme určite nič neurobili!

Krátko po polnoci sme sa s našimi gruzínskymi kamarátmi rozlúčili a za všetko poďakovali. Boli už dosť unavení - rovnako ako my. Preto sa obaja pobrali domov načerpať nových síl. Veď tie štyri dni nám všetkým dali celkom slušne zabrať. Rozlúčili sme sa s vetou, že nabudúce to bude na viacej dní. Obaja sa usmiali a jednoznačne povedali: „Bez problema."
My sme už len počkali na odbavenie pre odletom a s krásnymi zážitkami opúšťali túto krajinu. Vtedy som si spomenul na slová pani zástupkyne z riaditeľstva, ktorá mi vravela, že v ich krajine je veľa vecí, ktoré treba vidieť. Skutočne mala pravdu!



Pohľad na riadiacu vežu letiska Kutaisi.




Keďže počas letu nám slniečko ukazovalo cestu domov, neodolal som a urobil zopár záberov.





V Budapešti nás čakal môj dobrý kamarát Laci, ktorý nás mal odviesť domov na Slovensko. Vďaka jeho dobrým známostiam v Maďarsku nám ešte na záver výletu zorganizoval fotenie čierneho sergeja stojaceho v jednom podniku priamo v Pešti. To už bola naozaj posledná bodka za týmto gruzínskym dobrodružstvom.



Spomínaný sergej nás už očakával. Po fotení už iba cesta domov. A tak to všetko skončilo.





Medzitým sa uskutočnil dohovor o opravách troch gruzínskych lokomotív ČME3 v ukrajinskom meste Nikolajev. Osobne som tento podnik pred pár dňami navštívil. Priamo od riaditeľa som sa dozvedel, že prvý stroj ČME3T-6898 je už po oprave a čiastočne modernizovaný. Vraj už jazdí vo svojom domovskom depe. Ďalšie dva sú už rozpracované, podľa situácie by mali nasledovať aj ďalšie. Všetky stroje po oprave v NVRZ dostanú aj nový korporatívny náter Gruzínskych železníc.



Lokomotíva ČME3T-6896 v NVRZ po ukončení opravy ešte v podniku NVRZ pred odchodom domov do Gruzínska. – Foto z archívu podniku NVRZ.



A my? Odvtedy sme navštívili Gruzínsko opäť, ale už na dlhšie. To sme sa zamerali hlavne na prevádzkové stroje ČME3, ktoré jazdia po celej krajine. Proste, čo sme na prvýkrát v depách nechytili. A okrem toho sme si vybavili aj fotenie v susednom Arménsku, kde bolo taktiež super!


autor: Chalupa Rasťo (neoznačené foto), Zababa



Tento článok nájdete na stránke railtrains.sk https://www.railtrains.sk

URL tohoto článku je: https://www.railtrains.sk/modules/AMS/article.php?storyid=1607