S Mo(u)drým trabantom na Westbahne... (1.časť)

railtrains.sk

Dátum:  20.07.2009 1:00   |   Rubrika:  Zo zahraničných tratí   |   Vytlačené:  23.10.2019 19:51

 Máme tu leto, chvíľku daždivé a chladné, chvíľku slnečné a horúce. Na našich tratiach takmer nič nového, čakanie na vlak, prípadne čistý, býva pomaly nekonečný príbeh a tak sa pomaly, ale isto fanúšik otáča v čase voľných dní chrbtom k našim železniciam a pozornosť sústreďuje v rámci svojich možností na zahraničie. Voľný čas chce plne využiť na fotografovanie a sledovanie „života“ železníc, čo je aj v mojom prípade.








Dlhé roky som sa túlal po tratiach Slovenska, nedal by som na ne dopustiť, ale s poklesom železničnej dopravy som sa začal obzerať po niečom zaujímavejšom. Veď stáť na našom 1.hlavnom ťahu, kde som za dve a pol hodiny neodfotografoval žiadny nákladný vlak a išlo len päť vlakov osobnej dopravy, na ktorých boli špinavé „uniformované“ blonski rušne, je pre fanúšika už naozaj len skúška trpezlivosti a už len strata času...



Samozrejme, že som na naše železnice nezanevrel, je len na škodu, že sa z nich ten pravý železničný život, pestrosť, dôležitosť, atraktivita, čistota i nostalgia vytráca...Nie, nebudem sa tejto téme už ďalej venovať, myslím si, že pohľad na fotografie z tejto reportáže dopovedia to, čo som chcel napísať a netreba sa pozerať len na rušne, ktoré sú na nich...

Začiatkom júla sme sa ja, Theo a Bocco dohodli, že sa vyberieme niekde na zaujímavý výlet. Padol návrh, aby to nebolo moc ďaleko od Bratislavy, aby tam chodilo podľa možností veľa vlakov a aby tam bol aj nejaký ten kopec či les. Westbahn - to je to pravé ! Zhodli sme sa na tom, že tento vyhovuje našim požiadavkám a tak sme sa tam teda aj vybrali. Aby sme to mali zaujímavejšie a mali trošku dobrodružnú cestu, ako dopravný prostriedok sme využili Mo(u)drý Trabant Thea, ktorý ukázal, že keď sa rozzúri, tak...ale o tom už naša reportáž!


„Dáme autu trochu piť, nech má tiež z čoho žiť...

Je štvrtok 17.júla 2008, začína sa brieždiť. Ručičky hodiniek ukazujú čas 4.30h, teda čas, kedy mal pre mňa prísť Theo. Ticho v dedine sem tam prerušujú kikiríkajúce kohúty, ranné štebotanie vtákov či sem tak brechot psov. Že by zaspal? Už som mal takúto otázku v hlave, ale keď som z diaľky počul známy zvuk motora legendárneho Trabanta, všetky pochmúrne myšlienky boli preč. Rýchle zvítanie, rýchle tankovanie na pumpe a rýchly presun do Bratislavy, to bola teraz hlavná úloha, nakoľko nás na hlavnej stanici už čakal netrpezlivý Bocco.

Samotnú cestu na Westbahn sme zvolili po diaľnici, čo je pochopiteľne najrýchlejšie. Z Bratislavy sme teda prešli do Rakúska cez hraničný prechod Jarovce – Kittsee a pokračovali ďalej do Viedne. Nakoľko sme išli v skorých ranných hodinách a vo Viedni nebola ešte plná dopravná špička, prešli sme cez ňu v pohode a držali sme sa smerových tabúľ smerujúcich nás na diaľnicu A1, ktorou sme pokračovali až do cieľa našej cesty, do staničky Rekawinkel.




...prechádzame Viedňou...

Pokiaľ sa chcete vyhnúť centru Viedne, treba na diaľnici pred Viedňou spozornieť a pri letisku Schwechat odbočiť na rýchlostnú cestu S1, ktorá Vás navede na diaľnicu A 21, čo je veľmi dobre vyznačené a pokračujete touto cestou obchvatom Viedne bez zastavenia ďalej.Popisovanou diaľnicou opustíte hlavné mesto Rakúska a zakrátko už prechádzate hornatou krajinou, v ktorej sa asi po 20 km spojíte s diaľnicou A 1, ktorou pokračujete až po prvý vyvádzač z nej, teda odbočka na Neulengbach, ktorý je položený na Westbahne. Na miesta, ktoré sme navštívili, sa z Neulengbachu musíte popri železnici vracať smerom na Viedeň, teda odbočiť doprava. Sme presvedčení, že každý, kto sa vyberie autom do uvedených končín, si najskôr pozrie mapu a zvolí si najvhodnejšiu cestu sám podľa seba.










Westbahn patrí medzi najdôležitejšiu trať rakúskych železníc OBB a súčasne je hlavnou dopravnom tepnou smerom do Nemecka – Mníchova. Je to dvojkoľajná elektrifikovaná s napäťovým systémom 15 kV 16,7 Hz, s maximálnou traťovou rýchlosťou a sklonom 13 promile. Samozrejme pre fotografa je isto prijateľnejšia nižšia rýchlosť vlakov a tak sme zvolili, možno povedať horský, či čiastočne v lesoch a v oblúkoch položený úsek Rekawinkel – Hofstatt. Vlaky tu jazdili priemerne 80 km rýchlosťou, miestami boli aj pomalé cesty s rýchlosťou 60 km/h. V každej zastávke, ktoré z nášho pohľadu slúžia ako hradlá, sú svetelné návestidlá, kde sme si museli zvyknúť, že návesť „Voľno“ sa tu dávala naozaj tesne pred prejazdom vlaku. Do popisovaných končín sme sa vybrali po prvý krát a tak sme mali fotografovanie trošku sťažené hľadaním železničných zástaviek a prístupových ciest k nim, orientácia bola totiž sťažená tým, že cesta viedla možno povedať údolím a trať sa skrývala niekde nad nami v lesoch...




















A aká je tu frekvencia vlakov? Nebudeme preháňať ak napíšeme, že na zastávkach sme si nemali čas ani poriadne posedieť a ako som hovoril, tu si človek nemôže v kľude ani cigaretku vyfajčiť. Je to tak, frekvencia vlakov je tu naozaj hustá a ak povieme, že popri rakúskych a nemeckých rušňoch tu jazdia s aj maďarské Taurusy s ucelenými nákladnými expresmi prepravujúcimi kamióny už z Maďarska (pozn. na Slovensku to na základe prázdnych ciest a preplnených tratí nieje vhodné realizovať), ďalej nemecké ICE jednotky, rakúske RAILJETY či nespočetné množstvo súkromných dopravcov, tak je sa tu naozaj na čo pozerať...









Ale nezabudnite na jednu dôležitú vec, dodržujte všetky zákazy a príkazy, aby ste neprišli do zbytočných problémov, nakoľko nebezpečie číha na každom kroku !

Na konkrétne miesta, ktoré sme navštívili, sa pozrieme v nasledujúcom rozprávaní, na ktoré Vás srdečne pozývame !


Text a foto : Palo, Bocco, Theo
Sprc. :

Tento článok nájdete na stránke railtrains.sk https://www.railtrains.sk

URL tohoto článku je: https://www.railtrains.sk/modules/AMS/article.php?storyid=29